Ako prebiehajú rodinné konštelácie? Čo očakávať, keď prídete prvýkrát

Možno ste o rodinných konšteláciách už počuli od známych. Možno ste na ne narazili na internete, alebo ste nedávno videli seriál Já jinak na Netflixe a premýšľate, či to naozaj funguje a či to takto môžete zažiť aj vy.

Ak ste na konšteláciách ešte nikdy neboli, je úplne prirodzené, že máte množstvo otázok.

• Čo sa tam vlastne deje? 
• Ako je možné, že človek, ktorý vás nikdy predtým nevidel, začne v role cítiť niečo, čo presne zodpovedá práve vášmu príbehu? 
• Musím mať postavenú vlastnú konšteláciu, aby mi skupina niečo priniesla?

V tomto článku sa pokúsim priblížiť, ako konštelačná skupina prebieha u mňa, čo môžete očakávať, keď prídete prvýkrát, aj prečo niektoré veci robím trochu inak, než je bežné.

Čo sa na konštelačnej skupine vlastne deje?

Na začiatku vybraný klient stručne predstaví tému, na ktorú sa chce pozrieť. Nemusí pritom rozprávať celý svoj príbeh. Ide skôr o nájdenie a pomenovanie hlavného motívu, vzorca alebo esencie problému.

Po vyjasnení témy facilitátor určí, ktoré postavy alebo elementy sú pre danú tému dôležité. Môžu to byť napríklad rodičia, partner, pracovný kolektív, firma alebo rôzne vnútorné časti osobnosti.

Klient potom zo skupiny vyberie ich zástupcov a rozmiestni ich v priestore podľa svojho vnútorného pocitu.

Od tejto chvíle sa väčšina procesu odohráva neverbálne – prostredníctvom priestoru, vzťahov, emócií a telesného prežívania zástupcov. Facilitátor sleduje, čo sa v rozostavení objavuje, a postupne s tým pracuje.

Niekedy sa podarí konšteláciu doviesť k novému, harmonickejšiemu usporiadaniu. Inokedy proces dojde na určité miesto, a potrebuje čas, alebo iný typ podpory, než sa bude môcť pohnúť ďalej.

Aké témy ľudia na konštelácie prinášajú?

Rodinné konštelácie nie sú určené iba na riešenie rodinných vzťahov, ako by sa podľa názvu mohlo zdať. V skutočnosti sa dajú použiť v rôznych vzťahových kontextoch – pracovných, firemných, či partnerských – všade tam, kde sa opakuje nejaké správanie či udalosti, ktorým nerozumieme; máme pocit, že nás niečo zvnútra obmedzuje, alebo vnímame konflikt medzi naším vedomým a podvedomým nastavením.

Typické zadania, s ktorými klienti prichádzajú, vyzerajú napríklad takto.

Podvedomé obmedzenia

„Zarobím alebo ušetrím nejaké peniaze, ale životné okolnosti sa vždy postarajú o to, že o ne prídem. Akoby som nemohol prekročiť nejaký neviditeľný strop.“

Opakovanie tej istej vzťahovej dynamiky

„V každom zamestnaní sa nájde nadriadený, s ktorým sa dostanem do takého konfliktu, že nakoniec musím odísť.“

„Dávam partnerom veľa lásky, starostlivosti a napriek tomu sú mi opakovane neverní alebo ma opúšťajú.“

„Všetci muži, do ktorých sa zamilujem, sú ženatí alebo inak nedostupní.“

Vnútorný konflikt

„Sexuálne ma priťahujú partneri, pri ktorých rozumom viem, že to bude katastrofa. Dobrí muži sú pre mňa úplne neatraktívni.“

„Vždy, keď sa chcem pustiť do niečoho nového, ozve sa vo mne silný sebakritický hlas, ktorý ma spochybní, zneistí a všetko vysabotuje.“

„Veľmi zle vychádzam s rodičmi a najradšej by som ich odstrihol zo svojho života. Zároveň som však od nich opakovane závislý – napríklad finančne.“

Osudové opakovania v rode

„V každej generácii našej rodiny niekto zomrel za veľmi podobných okolností. Môj syn mal už dvakrát podobnú nehodu a bojím sa, že sa to bude opakovať. Môže to mať súvis s naším rodom?“

A mnoho ďalších.

Spoločným menovateľom týchto tém býva pocit: rozumiem, že by som to mal/a robiť/cítiť inak, ale napriek tomu sa to deje stále rovnako. Akoby bol človek stále priťahovaný k rovnakým situáciám, rovnakým ľuďom alebo rovnakým rozhodnutiam, hoci si ich vedome neželá.

Práve na tieto nevedomé dynamiky sa konštelácie pozerajú.

Čím menej príbehu, tým lepšie

Možno vás pri čítaní predchádzajúcich príkladov napadlo: Budem musieť pred celou skupinou rozprávať svoj životný príbeh a zachádzať do detailov toho, čo sa mi stalo?

Nie. Práve naopak. Špecifikom systemických konštelácií je, že nie sú “rozprávacou” metódou. Čím menej príbehu, tým lepšie.

Na začiatku potrebujeme nájsť a pomenovať hlavný motív, vzorec alebo esenciu problému. Nezaujíma nás teda primárne, čo všetko sa stalo v minulosti, ale skôr: Kde dnes zažívam vo svojom živote alebo vzťahoch obmedzenie?

Potom už veľká časť práce prebieha bez slov – cez vnímanie priestoru, vzťahov a telesného prežívania. Ako sa zástupcovia cítia? Kam sa chcú pozerať? Ku komu ich to priťahuje alebo od koho sa potrebujú vzdialiť? Kde sa objavuje napätie, úľava, smútok či hnev?

Práve cez tieto vnemy sa môže začať ukazovať dynamika, ktorú by sme samotným rozprávaním a premýšľaním nemuseli uvidieť.

Čo má robiť klient počas konštelácie? A čo robia ostatní účastníci?

Klient, ktorý zadal svoju tému, sa zo začiatku väčšinou iba pozerá. Vďaka tomu nevnáša do procesu svoje intelektuálne analýzy a projekcie, a zároveň môže mať od obrazov, ktoré sa pred ním odvíjajú, určitý emočný odstup. 

Sleduje, čo sa odohráva medzi zástupcami, ktorých vybral, a spolu s facilitátorom pozoruje, aké vzťahy, pocity alebo dynamiky sa v systéme objavujú a čo sa za nimi skrýva.

Až neskôr býva sám pozvaný do svojej konštelácie, aby si mohol na vlastnom tele zažiť zmenu, ktorá sa počas procesu odohrala.

Aj ostatní účastníci, ktorí práve nestoja v žiadnej roli, väčšinu času jednoducho sedia a pozorujú. To však neznamená, že sa ich proces nijako netýka. Práve naopak. Veľmi často sa stáva, že niekto odchádza s hlbokým posunom, hoci počas celého dňa nepovedal ani slovo.

Konštelačné pole totiž pôsobí na všetkých, ktorí sú mu otvorení. Niekedy sa človeka veľmi dotkne rola, v ktorej stojí ako zástupca. Inokedy hlboko rezonuje s niektorou postavou z konštelácie iného účastníka. A niekedy stačí, že na seba necháva pôsobiť obrazy a vety procesov, aby sa vo vnútri pohlo niečo veľmi dôležité.

Hoci na prvý pohľad vyzerajú témy, ktoré ľudia prinášajú, odlišne, pod povrchom sa často opakuje niekoľko základných vzorcov, ktoré sa nám všetkým v živote opakujú.

Preto sa nedá povedať, že na konštelačnej skupine pracuje iba ten, kto má postavenú vlastnú konšteláciu. Svoj proces tam často prežíva celá skupina.

Ako je možné, že človek v roli niečo cíti?

Toto býva asi najväčšia záhada rodinných konštelácií. Ako je možné, že človek, ktorý vás nikdy predtým nevidel, zrazu cíti smútok vašej mamy, hnev vášho otca alebo bezmocnosť vášho dieťaťa?

Existuje viacero teórií, ktoré sa tento jav snažia vysvetliť. V konštelačnom svete sa často spomína teória poľa Kurta Lewina alebo teória morfogenetických polí Ruperta Sheldrakea. Ide o modely, ktoré sa pokúšajú popísať, ako sa môžu v rámci nejakej skupiny non-verbálne prenášať informácie alebo správanie. Nie sú však všeobecne prijímaným vedeckým vysvetlením a je fér to otvorene povedať.

Rozostavenia, ktoré vzniknú, sú niekedy jasne zrozumiteľné (partneri si stoja chrbtom a nechcú sa na seba pozrieť), inokedy ide o jemné nuansy. Facilitátor sa učí tieto rozostavenia čítať a pracovať s nimi.

Za viac ako 12 rokov vedenia konštelačných skupín sa mi ešte nestalo, že by človek po vstupe do role necítil vôbec nič.

Samozrejme, presnosť vnímania zástupcov sa líši. Závisí od toho, nakoľko je človek neustále v hlave a všetko okamžite interpretuje, alebo je v kontakte so svojím telom, emóciami a vnútorným prežívaním aj v bežnom živote. Niektorí ľudia veľmi presne rozlišujú telesné pocity, napätie alebo emócie. Iní potrebujú viac času, aby ich dokázali pomenovať.

Občas sa tiež stane, že človek namiesto toho, aby zostal otvorený tomu, čo naozaj prežíva, začne premýšľať nad tým, čo by asi cítiť mal. Do procesu potom vstupujú predstavy, domnienky alebo vlastné interpretácie.

To sa však väčšinou pomerne rýchlo ukáže.

Pamätám si napríklad účastníčku, ktorá mala zastupovať Alkohol. Bola presvedčená, že Alkohol bude zlý a bude všetkým škodiť. Na ostatných účastníkoch však bolo vidieť, že to nejako nesedí. Nakoniec musel rolu Alkoholu prevziať iný, skúsenejší účastník, a ten sa okamžite cítil fantasticky. Chcel byť s každým kamarát. Bol rád, keď mohol byť ľuďom k dispozícii a bol ochotný komukoľvek pomôcť. 

Práve takéto momenty nás učia odložiť vlastné predstavy bokom a zostať zvedaví na to, čo sa naozaj deje. A myslím si, že toto nie je dôležitá zručnosť iba počas konštelácií. Je to veľmi užitočný postoj aj pre bežný život.

Ako si klient vyberá zástupcov?

Klient príde prvýkrát na konštelačnú skupinu medzi úplne cudzích ľudí a zrazu má zo skupiny vybrať niekoho, kto bude predstavovať jeho mamu, otca, partnera alebo napríklad peniaze.

Fascinujúce je, že ľudia, ktorí sú do rolí vybraní, mi po konšteláciách často hovoria:

„Tá rola bola úplne o mne.“ Alebo: „Keď sa zadávala téma, ja už som vedela, že budem hrať mamu.“

Na základe čoho sa klienti rozhodujú a vyberajú?

Existujú desiatky psychologických štúdií – napríklad výskumy Nalini Ambady o tzv. thin slicing – ktoré ukazujú, že už počas niekoľkých sekúnd dokážeme z mikropohybov tela druhého človeka veľmi presne odhadovať napríklad:

• mieru sebavedomia,
• úroveň stresu,
• ochotu spolupracovať,
• dominanciu,
• sociálne postavenie,
• alebo aktuálny emocionálny stav.

Tieto procesy prebiehajú veľmi rýchlo a prevažne nevedome. Preto máme často pocit, že sa rozhodujeme intuitívne, hoci náš mozog medzitým spracoval obrovské množstvo drobných informácií, ktoré si vôbec neuvedomujeme.

Pri výbere zástupcu sa preto môže diať niečo veľmi podobné. Podvedome hľadáme človeka, ktorý nesie určité charakteristiky alebo kvality, ktoré nám niečím pripomínajú postavu, ktorú má zastupovať. Neznamená to, že vyzerá rovnako. Skôr akoby v jeho postoji, pohybe alebo spôsobe bytia bolo niečo povedomé. Počas rokov sa mi to zopakovalo už toľkokrát, že to nepovažujem za náhodu.

Možno ľudia s podobnými životnými skúsenosťami, zraneniami alebo vzťahovými dynamikami nesú aj podobné telesné črty – svalový tonus, spôsob pohybu alebo výraz tváre. Je to zatiaľ skôr hypotéza než jednoznačne dokázaný fakt, ale mnohé smery práce s telom, ako napríklad Bodynamics, Rolfing alebo Feldenkrais, pracujú s podobným predpokladom.

Zdá sa teda, že schopnosť „čítať“ druhých nie je výsadou jasnovidcov. Je to niečo, čo robíme všetci, len si to väčšinou vôbec neuvedomujeme.

Čo sa deje po konštelácii? Zmení sa niečo hneď?

To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednou vetou.

Niekedy klient odchádza zo skupiny s pocitom obrovskej úľavy. Akoby z neho niečo spadlo alebo sa vo vnútri konečne usporiadalo. Inokedy má pocit, že sa vlastne nič mimoriadne nestalo. A potom mu o niekoľko dní alebo týždňov začne dochádzať, že reaguje inak než predtým. Že sa v situáciách, ktoré boli roky rovnaké, zrazu objaví nová možnosť voľby.

Niekedy sa zmeny dejú nenápadne. Človek si uvedomí, že prvýkrát nepovedal automaticky áno, alebo že sa prestal cítiť zodpovedný za niečo, čo nikdy nebolo jeho. Alebo si zrazu všimne, že ho už nepriťahujú partneri, ktorí boli predtým jeho „typom“.

Klienti mi však často po konšteláciách hovoria, že sa zrazu udiali nejaké “náhody”, synchronicity, alebo sa ich blízki zrazu správali inak. 

Konštelácie nie sú návod na život, ani magický rituál, po ktorom sa všetko okamžite vyrieši. Vytvárajú priestor pre zvedomenie, empatiu k celku a precítenie, vďaka ktorým sa môže zmeniť vnútorné usporiadanie systému. A keď sa zmení vnútorné usporiadanie, často sa začnú postupne meniť aj naše rozhodnutia, vzťahy a správanie.

Môžu byť rodinné konštelácie príliš intenzívne? Sú bezpečné?

Konštelácie ako metóda majú veľmi ďaleko od jemného, opatrného terapeutického prístupu. Skôr by som ich prirovnala k zenovému majstrovi, ktorý vás švihne palicou po hlave. 

Za veľmi krátky čas môžu priniesť obrovské množstvo nových uvedomení, silných emócií aj telesných reakcií. Niekedy človek zrazu uvidí súvislosti, ktoré boli celý život skryté. Niekedy sa prvýkrát stretne s emóciou, ktorú celý život držal pod kontrolou.

Čím rigidnejšie zaužívané myslenie, čím väčšiu záťaž si účastník nesie z rodiny alebo z vlastných náročných životných skúseností a čím menšiu má emočnú kapacitu, tým intenzívnejšia môže byť jeho reakcia a následné dozvuky po skupine.

Na skupine nie je priestor niekoľko hodín venovať pozornosť každému účastníkovi. Predpokladá sa preto, že človek príde s určitou zrelosťou a kapacitou, a zároveň dokáže prevziať zodpovednosť za svoj ďalší proces a v prípade potreby si vyhľadá ďalšiu podporu – či už individuálne u mňa alebo u iného odborníka.

Konštelácie s terapeutickým presahom 

Konštelačný prístup dnes zahŕňa mnoho rôznych škôl a štýlov a od čias svojho založenia Bertom Hellingerom sa neustále vyvíja.

Každý facilitátor vedie skupiny trochu inak a prirodzene do nich prináša aj skúsenosti z ďalších smerov, ktorým sa venuje. U rôznych konštelátorov sa stretnete s rôznymi prístupmi: niektorí pracujú tajomne, vyvolávajú dojem jasnovidectva  a vsádzajú na intenzívne efekty, iní zase prinášajú do procesov viac vysvetlení, terapeutických bezpečnostných prvkov a psychoedukácie.

Ak ste videli seriál Já jinak na Netflixe, možno ste si všimli spôsob práce, pri ktorom sa takmer vôbec nerozpráva. Po vyjasnení témy sa všetko necháva vyvstať priamo z poľa a účastník si z procesu odnáša zážitok, hoci mu nemusí úplne rozumieť.

Aj takýto spôsob práce je krásny, veľmi silný a účinný. Ja som si však počas rokov našla trochu inú cestu. Tým, že som zároveň na telo orientovaná trauma terapeutka, venujem veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v nervovom systéme klienta.

Silný zážitok totiž automaticky neznamená hlboké uzdravenie. Veľa ľudí má predstavu, že čím intenzívnejší proces, tým väčšie „čistenie“. To je bohužiaľ úplný omyl.

Ak je nervový systém človeka preťažený, môže príliš intenzívny proces viesť skôr k retraumatizácii než k liečeniu. Preto sa snažím pracovať tak, aby neostalo len pri efektoch, s ktorými potom človek nevie, čo si počať. Veľa pracujem s telesným prežívaním, so spomaľovaním, s reguláciou nervového systému a podporou integrácie toho, čo sa počas konštelácie otvorí.

Rovnako dôležitá je pre mňa aj psychoedukácia. Silný mysteriózny zážitok môže byť fascinujúci. Ale keď zároveň pochopíme princípy, ktoré sa za ním skrývajú – napríklad mechanizmus rodinných lojalít, alebo čo spôsobuje, keď jeden z partnerov dáva stále viac – dokážeme tieto poznania oveľa vedomejšie prenášať do každodenného života.

Čo ak cítim rolu aj po skončení skupiny?

Vo väčšine prípadov role po ukončení procesu prirodzene odoznejú do pár minút. Ak sa to nestane, je dobré rozlišovať medzi dvoma možnosťami:

1. Konštelačný proces nebol dostatočne uzavretý a potrebuje ešte jasné ukončenie. 
2. Už nejde o rolu niekoho iného, ale o niečo z nášho vlastného systému, čo s tým zarezonovalo.

Moja skúsenosť je taká, že role sa neprideľujú náhodne. Často sa dotýkajú niečoho v našom rodinnom systéme, o čom sme doteraz možno vôbec nevedeli.

Pokiaľ tento stav nie je vyslovene vyčerpávajúci alebo rušivý, oplatí sa mu venovať ešte chvíľu pozornosť. Veľakrát práve tam čakajú tie najzaujímavejšie objavy a ukazuje sa ďalší smer pre uzdravenie nášho rodinného systému.

Na záver

Ak ste sa dočítali až sem, možno už tušíte, že rodinné konštelácie sa nedajú celkom pochopiť z kníh alebo filmu. Je to zážitková forma práce, často za hranicou toho, čo vieme rozumom vysvetliť. Pokiaľ cítite zvedavosť, možno niečo vo vás hľadá práve tento kúsok skladačky. 

V Kalendári akcií nájdete aktuálne termíny konštelačných skupín, ktoré pravidelne organizujem v Bratislave a Poprade.

Na otvorené skupiny môžete prísť s akoukoľvek témou, ktorá je pre vás práve živá.

Okrem toho sa môžete zúčastniť tematických konštelačných sérií, alebo len jednotlivých tematických skupín, zameraných na konkrétnu oblasť, napríklad hojnosť a peniaze, partnerské vzťahy alebo ženské témy. Tu je možnosť do hĺbky preskúmať rodové či vnútorné obmedzenia, ktoré s nimi súvisia. 

Teším sa na osobné stretnutie 🙂

Čo sa na konštelačnej skupine vlastne deje?

Na začiatku vybraný klient stručne predstaví tému, na ktorú sa chce pozrieť. Nemusí pritom rozprávať celý svoj príbeh. Ide skôr o nájdenie a pomenovanie hlavného motívu, vzorca alebo esencie problému.

Po vyjasnení témy facilitátor určí, ktoré postavy alebo elementy sú pre danú tému dôležité. Môžu to byť napríklad rodičia, partner, pracovný kolektív, firma alebo rôzne vnútorné časti osobnosti.

Klient potom zo skupiny vyberie ich zástupcov a rozmiestni ich v priestore podľa svojho vnútorného pocitu.

Od tejto chvíle sa väčšina procesu odohráva neverbálne – prostredníctvom priestoru, vzťahov, emócií a telesného prežívania zástupcov. Facilitátor sleduje, čo sa v rozostavení objavuje, a postupne s tým pracuje.

Niekedy sa podarí konšteláciu doviesť k novému, harmonickejšiemu usporiadaniu. Inokedy proces dojde na určité miesto, a potrebuje čas, alebo iný typ podpory, než sa bude môcť pohnúť ďalej.

Aké témy ľudia na konštelácie prinášajú?

Rodinné konštelácie nie sú určené iba na riešenie rodinných vzťahov, ako by sa podľa názvu mohlo zdať. V skutočnosti sa dajú použiť v rôznych vzťahových kontextoch – pracovných, firemných, či partnerských – všade tam, kde sa opakuje nejaké správanie či udalosti, ktorým nerozumieme; máme pocit, že nás niečo zvnútra obmedzuje, alebo vnímame konflikt medzi naším vedomým a podvedomým nastavením.

Typické zadania, s ktorými klienti prichádzajú, vyzerajú napríklad takto.

Podvedomé obmedzenia

„Zarobím alebo ušetrím nejaké peniaze, ale životné okolnosti sa vždy postarajú o to, že o ne prídem. Akoby som nemohol prekročiť nejaký neviditeľný strop.“

Opakovanie tej istej vzťahovej dynamiky

„V každom zamestnaní sa nájde nadriadený, s ktorým sa dostanem do takého konfliktu, že nakoniec musím odísť.“

„Dávam partnerom veľa lásky, starostlivosti a napriek tomu sú mi opakovane neverní alebo ma opúšťajú.“

„Všetci muži, do ktorých sa zamilujem, sú ženatí alebo inak nedostupní.“

Vnútorný konflikt

„Sexuálne ma priťahujú partneri, pri ktorých rozumom viem, že to bude katastrofa. Dobrí muži sú pre mňa úplne neatraktívni.“

„Vždy, keď sa chcem pustiť do niečoho nového, ozve sa vo mne silný sebakritický hlas, ktorý ma spochybní, zneistí a všetko vysabotuje.“

„Veľmi zle vychádzam s rodičmi a najradšej by som ich odstrihol zo svojho života. Zároveň som však od nich opakovane závislý – napríklad finančne.“

Osudové opakovania v rode

„V každej generácii našej rodiny niekto zomrel za veľmi podobných okolností. Môj syn mal už dvakrát podobnú nehodu a bojím sa, že sa to bude opakovať. Môže to mať súvis s naším rodom?“

A mnoho ďalších.

Spoločným menovateľom týchto tém býva pocit: rozumiem, že by som to mal/a robiť/cítiť inak, ale napriek tomu sa to deje stále rovnako. Akoby bol človek stále priťahovaný k rovnakým situáciám, rovnakým ľuďom alebo rovnakým rozhodnutiam, hoci si ich vedome neželá.

Práve na tieto nevedomé dynamiky sa konštelácie pozerajú.

Čím menej príbehu, tým lepšie

Možno vás pri čítaní predchádzajúcich príkladov napadlo: Budem musieť pred celou skupinou rozprávať svoj životný príbeh a zachádzať do detailov toho, čo sa mi stalo?

Nie. Práve naopak. Špecifikom systemických konštelácií je, že nie sú “rozprávacou” metódou. Čím menej príbehu, tým lepšie.

Na začiatku potrebujeme nájsť a pomenovať hlavný motív, vzorec alebo esenciu problému. Nezaujíma nás teda primárne, čo všetko sa stalo v minulosti, ale skôr: Kde dnes zažívam vo svojom živote alebo vzťahoch obmedzenie?

Potom už veľká časť práce prebieha bez slov – cez vnímanie priestoru, vzťahov a telesného prežívania. Ako sa zástupcovia cítia? Kam sa chcú pozerať? Ku komu ich to priťahuje alebo od koho sa potrebujú vzdialiť? Kde sa objavuje napätie, úľava, smútok či hnev?

Práve cez tieto vnemy sa môže začať ukazovať dynamika, ktorú by sme samotným rozprávaním a premýšľaním nemuseli uvidieť.

Čo má robiť klient počas konštelácie? A čo robia ostatní účastníci?

Klient, ktorý zadal svoju tému, sa zo začiatku väčšinou iba pozerá. Vďaka tomu nevnáša do procesu svoje intelektuálne analýzy a projekcie, a zároveň môže mať od obrazov, ktoré sa pred ním odvíjajú, určitý emočný odstup. 

Sleduje, čo sa odohráva medzi zástupcami, ktorých vybral, a spolu s facilitátorom pozoruje, aké vzťahy, pocity alebo dynamiky sa v systéme objavujú a čo sa za nimi skrýva.

Až neskôr býva sám pozvaný do svojej konštelácie, aby si mohol na vlastnom tele zažiť zmenu, ktorá sa počas procesu odohrala.

Aj ostatní účastníci, ktorí práve nestoja v žiadnej roli, väčšinu času jednoducho sedia a pozorujú. To však neznamená, že sa ich proces nijako netýka. Práve naopak. Veľmi často sa stáva, že niekto odchádza s hlbokým posunom, hoci počas celého dňa nepovedal ani slovo.

Konštelačné pole totiž pôsobí na všetkých, ktorí sú mu otvorení. Niekedy sa človeka veľmi dotkne rola, v ktorej stojí ako zástupca. Inokedy hlboko rezonuje s niektorou postavou z konštelácie iného účastníka. A niekedy stačí, že na seba necháva pôsobiť obrazy a vety procesov, aby sa vo vnútri pohlo niečo veľmi dôležité.

Hoci na prvý pohľad vyzerajú témy, ktoré ľudia prinášajú, odlišne, pod povrchom sa často opakuje niekoľko základných vzorcov, ktoré sa nám všetkým v živote opakujú.

Preto sa nedá povedať, že na konštelačnej skupine pracuje iba ten, kto má postavenú vlastnú konšteláciu. Svoj proces tam často prežíva celá skupina.

Ako je možné, že človek v roli niečo cíti?

Toto býva asi najväčšia záhada rodinných konštelácií. Ako je možné, že človek, ktorý vás nikdy predtým nevidel, zrazu cíti smútok vašej mamy, hnev vášho otca alebo bezmocnosť vášho dieťaťa?

Existuje viacero teórií, ktoré sa tento jav snažia vysvetliť. V konštelačnom svete sa často spomína teória poľa Kurta Lewina alebo teória morfogenetických polí Ruperta Sheldrakea. Ide o modely, ktoré sa pokúšajú popísať, ako sa môžu v rámci nejakej skupiny non-verbálne prenášať informácie alebo správanie. Nie sú však všeobecne prijímaným vedeckým vysvetlením a je fér to otvorene povedať.

Rozostavenia, ktoré vzniknú, sú niekedy jasne zrozumiteľné (partneri si stoja chrbtom a nechcú sa na seba pozrieť), inokedy ide o jemné nuansy. Facilitátor sa učí tieto rozostavenia čítať a pracovať s nimi.

Za viac ako 12 rokov vedenia konštelačných skupín sa mi ešte nestalo, že by človek po vstupe do role necítil vôbec nič.

Samozrejme, presnosť vnímania zástupcov sa líši. Závisí od toho, nakoľko je človek neustále v hlave a všetko okamžite interpretuje, alebo je v kontakte so svojím telom, emóciami a vnútorným prežívaním aj v bežnom živote. Niektorí ľudia veľmi presne rozlišujú telesné pocity, napätie alebo emócie. Iní potrebujú viac času, aby ich dokázali pomenovať.

Občas sa tiež stane, že človek namiesto toho, aby zostal otvorený tomu, čo naozaj prežíva, začne premýšľať nad tým, čo by asi cítiť mal. Do procesu potom vstupujú predstavy, domnienky alebo vlastné interpretácie.

To sa však väčšinou pomerne rýchlo ukáže.

Pamätám si napríklad účastníčku, ktorá mala zastupovať Alkohol. Bola presvedčená, že Alkohol bude zlý a bude všetkým škodiť. Na ostatných účastníkoch však bolo vidieť, že to nejako nesedí. Nakoniec musel rolu Alkoholu prevziať iný, skúsenejší účastník, a ten sa okamžite cítil fantasticky. Chcel byť s každým kamarát. Bol rád, keď mohol byť ľuďom k dispozícii a bol ochotný komukoľvek pomôcť. 

Práve takéto momenty nás učia odložiť vlastné predstavy bokom a zostať zvedaví na to, čo sa naozaj deje. A myslím si, že toto nie je dôležitá zručnosť iba počas konštelácií. Je to veľmi užitočný postoj aj pre bežný život.

Ako si klient vyberá zástupcov?

Klient príde prvýkrát na konštelačnú skupinu medzi úplne cudzích ľudí a zrazu má zo skupiny vybrať niekoho, kto bude predstavovať jeho mamu, otca, partnera alebo napríklad peniaze.

Fascinujúce je, že ľudia, ktorí sú do rolí vybraní, mi po konšteláciách často hovoria:

„Tá rola bola úplne o mne.“ Alebo: „Keď sa zadávala téma, ja už som vedela, že budem hrať mamu.“

Na základe čoho sa klienti rozhodujú a vyberajú?

Existujú desiatky psychologických štúdií – napríklad výskumy Nalini Ambady o tzv. thin slicing – ktoré ukazujú, že už počas niekoľkých sekúnd dokážeme z mikropohybov tela druhého človeka veľmi presne odhadovať napríklad:

• mieru sebavedomia,
• úroveň stresu,
• ochotu spolupracovať,
• dominanciu,
• sociálne postavenie,
• alebo aktuálny emocionálny stav.

Tieto procesy prebiehajú veľmi rýchlo a prevažne nevedome. Preto máme často pocit, že sa rozhodujeme intuitívne, hoci náš mozog medzitým spracoval obrovské množstvo drobných informácií, ktoré si vôbec neuvedomujeme.

Pri výbere zástupcu sa preto môže diať niečo veľmi podobné. Podvedome hľadáme človeka, ktorý nesie určité charakteristiky alebo kvality, ktoré nám niečím pripomínajú postavu, ktorú má zastupovať. Neznamená to, že vyzerá rovnako. Skôr akoby v jeho postoji, pohybe alebo spôsobe bytia bolo niečo povedomé. Počas rokov sa mi to zopakovalo už toľkokrát, že to nepovažujem za náhodu.

Možno ľudia s podobnými životnými skúsenosťami, zraneniami alebo vzťahovými dynamikami nesú aj podobné telesné črty – svalový tonus, spôsob pohybu alebo výraz tváre. Je to zatiaľ skôr hypotéza než jednoznačne dokázaný fakt, ale mnohé smery práce s telom, ako napríklad Bodynamics, Rolfing alebo Feldenkrais, pracujú s podobným predpokladom.

Zdá sa teda, že schopnosť „čítať“ druhých nie je výsadou jasnovidcov. Je to niečo, čo robíme všetci, len si to väčšinou vôbec neuvedomujeme.

Čo sa deje po konštelácii? Zmení sa niečo hneď?

To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednou vetou.

Niekedy klient odchádza zo skupiny s pocitom obrovskej úľavy. Akoby z neho niečo spadlo alebo sa vo vnútri konečne usporiadalo. Inokedy má pocit, že sa vlastne nič mimoriadne nestalo. A potom mu o niekoľko dní alebo týždňov začne dochádzať, že reaguje inak než predtým. Že sa v situáciách, ktoré boli roky rovnaké, zrazu objaví nová možnosť voľby.

Niekedy sa zmeny dejú nenápadne. Človek si uvedomí, že prvýkrát nepovedal automaticky áno, alebo že sa prestal cítiť zodpovedný za niečo, čo nikdy nebolo jeho. Alebo si zrazu všimne, že ho už nepriťahujú partneri, ktorí boli predtým jeho „typom“.

Klienti mi však často po konšteláciách hovoria, že sa zrazu udiali nejaké “náhody”, synchronicity, alebo sa ich blízki zrazu správali inak. 

Konštelácie nie sú návod na život, ani magický rituál, po ktorom sa všetko okamžite vyrieši. Vytvárajú priestor pre zvedomenie, empatiu k celku a precítenie, vďaka ktorým sa môže zmeniť vnútorné usporiadanie systému. A keď sa zmení vnútorné usporiadanie, často sa začnú postupne meniť aj naše rozhodnutia, vzťahy a správanie.

Môžu byť rodinné konštelácie príliš intenzívne? Sú bezpečné?

Konštelácie ako metóda majú veľmi ďaleko od jemného, opatrného terapeutického prístupu. Skôr by som ich prirovnala k zenovému majstrovi, ktorý vás švihne palicou po hlave. 

Za veľmi krátky čas môžu priniesť obrovské množstvo nových uvedomení, silných emócií aj telesných reakcií. Niekedy človek zrazu uvidí súvislosti, ktoré boli celý život skryté. Niekedy sa prvýkrát stretne s emóciou, ktorú celý život držal pod kontrolou.

Čím rigidnejšie zaužívané myslenie, čím väčšiu záťaž si účastník nesie z rodiny alebo z vlastných náročných životných skúseností a čím menšiu má emočnú kapacitu, tým intenzívnejšia môže byť jeho reakcia a následné dozvuky po skupine.

Na skupine nie je priestor niekoľko hodín venovať pozornosť každému účastníkovi. Predpokladá sa preto, že človek príde s určitou zrelosťou a kapacitou, a zároveň dokáže prevziať zodpovednosť za svoj ďalší proces a v prípade potreby si vyhľadá ďalšiu podporu – či už individuálne u mňa alebo u iného odborníka.

Konštelácie s terapeutickým presahom 

Konštelačný prístup dnes zahŕňa mnoho rôznych škôl a štýlov a od čias svojho založenia Bertom Hellingerom sa neustále vyvíja.

Každý facilitátor vedie skupiny trochu inak a prirodzene do nich prináša aj skúsenosti z ďalších smerov, ktorým sa venuje. U rôznych konštelátorov sa stretnete s rôznymi prístupmi: niektorí pracujú tajomne, vyvolávajú dojem jasnovidectva  a vsádzajú na intenzívne efekty, iní zase prinášajú do procesov viac vysvetlení, terapeutických bezpečnostných prvkov a psychoedukácie.

Ak ste videli seriál Já jinak na Netflixe, možno ste si všimli spôsob práce, pri ktorom sa takmer vôbec nerozpráva. Po vyjasnení témy sa všetko necháva vyvstať priamo z poľa a účastník si z procesu odnáša zážitok, hoci mu nemusí úplne rozumieť.

Aj takýto spôsob práce je krásny, veľmi silný a účinný. Ja som si však počas rokov našla trochu inú cestu. Tým, že som zároveň na telo orientovaná trauma terapeutka, venujem veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v nervovom systéme klienta.

Silný zážitok totiž automaticky neznamená hlboké uzdravenie. Veľa ľudí má predstavu, že čím intenzívnejší proces, tým väčšie „čistenie“. To je bohužiaľ úplný omyl.

Ak je nervový systém človeka preťažený, môže príliš intenzívny proces viesť skôr k retraumatizácii než k liečeniu. Preto sa snažím pracovať tak, aby neostalo len pri efektoch, s ktorými potom človek nevie, čo si počať. Veľa pracujem s telesným prežívaním, so spomaľovaním, s reguláciou nervového systému a podporou integrácie toho, čo sa počas konštelácie otvorí.

Rovnako dôležitá je pre mňa aj psychoedukácia. Silný mysteriózny zážitok môže byť fascinujúci. Ale keď zároveň pochopíme princípy, ktoré sa za ním skrývajú – napríklad mechanizmus rodinných lojalít, alebo čo spôsobuje, keď jeden z partnerov dáva stále viac – dokážeme tieto poznania oveľa vedomejšie prenášať do každodenného života.

Čo ak cítim rolu aj po skončení skupiny?

Vo väčšine prípadov role po ukončení procesu prirodzene odoznejú do pár minút. Ak sa to nestane, je dobré rozlišovať medzi dvoma možnosťami:

1. Konštelačný proces nebol dostatočne uzavretý a potrebuje ešte jasné ukončenie. 
2. Už nejde o rolu niekoho iného, ale o niečo z nášho vlastného systému, čo s tým zarezonovalo.

Moja skúsenosť je taká, že role sa neprideľujú náhodne. Často sa dotýkajú niečoho v našom rodinnom systéme, o čom sme doteraz možno vôbec nevedeli.

Pokiaľ tento stav nie je vyslovene vyčerpávajúci alebo rušivý, oplatí sa mu venovať ešte chvíľu pozornosť. Veľakrát práve tam čakajú tie najzaujímavejšie objavy a ukazuje sa ďalší smer pre uzdravenie nášho rodinného systému.

Na záver

Ak ste sa dočítali až sem, možno už tušíte, že rodinné konštelácie sa nedajú celkom pochopiť z kníh alebo filmu. Je to zážitková forma práce, často za hranicou toho, čo vieme rozumom vysvetliť. Pokiaľ cítite zvedavosť, možno niečo vo vás hľadá práve tento kúsok skladačky. 

V Kalendári akcií nájdete aktuálne termíny konštelačných skupín, ktoré pravidelne organizujem v Bratislave a Poprade.

Na otvorené skupiny môžete prísť s akoukoľvek témou, ktorá je pre vás práve živá.

Okrem toho sa môžete zúčastniť tematických konštelačných sérií, alebo len jednotlivých tematických skupín, zameraných na konkrétnu oblasť, napríklad hojnosť a peniaze, partnerské vzťahy alebo ženské témy. Tu je možnosť do hĺbky preskúmať rodové či vnútorné obmedzenia, ktoré s nimi súvisia. 

Teším sa na osobné stretnutie 🙂