Slovo trauma aj dnes v ľuďoch, napriek veľkej popularizácii tém duševného zdravia, vyvoláva veľký rešpekt. Post-traumatická stresová porucha (PTSD) sa v Amerike po vojnových inváziách stala široko diskutovanou témou, ktorá pomohla mnohých rodinným príslušníkom konečne pochopiť, čím ich blízki prechádzajú, a ako im môžu skutočne pomôcť. Hoci v minulosti bola s “traumou” a chodením na terapiu spojená veľká spoločenská stigma, dnes už má našťastie mnoho ľudí možnosť a podporu dostať pomoc, ktorú potrebujú.

Lekár a terapeut Gabor Maté vo svojom najnovšom filme Wisdom of Trauma (Múdrosť traumy) vyjadril presvedčenie, že drvivá väčšina zdravotných problémov dospelého a seniorského veku má pôvod v nevyriešenej detskej traume. Neuveriteľná práca jeho, a ďalších priekopníkov v oblasti psychosomatiky a duševného zdravia ako Peter Levine, Stan Grof či Bert Hellinger umožnila, že čoraz viac ľudí súvislostiam s traumou, stresom a psychosomatickými problémami rozumie a vie, kde hľadať pomoc.

Kto má traumu?

Výskum americkej organizácie pre duševné zdravie uvádza, že 70% dospelej populácie prešlo nejakou traumatickou udalosťou. Tento údaj je od základu nesprávny a ukazuje veľké nepochopenie problematiky. Pod traumou totiž nechápeme nejakú vonkajšiu udalosť, ale odpoveď nášho organizmu na ňu podľa svojej momentálnej kapacity. K traumatizácii dochádza, keď to, čo zažívame, svojou dĺžkou trvania, intenzitou, alebo rýchlosťou prekročí našu kapacitu to spracovať, väčšinou v spojení s pocitom, že sme na to sami. Zatiaľ čo stres je záťaž, ktorú máme kapacitu zvládnuť, aj keď je nám nepríjemná, trauma je záťaž, ktorá našu kapacitu presiahla a spôsobila v našom systéme akýsi skrat, ktorého následky potom pretrvávajú na fyziologickej, nervovej, emocionálnej a psychickej úrovni.

Tá istá udalosť môže byť úplne bežná pre jedného, a traumatizujúca pre druhého človeka. Drobná udalosť, nad ktorou sa dospelý ani nepozastaví, môže pôsobiť život ohrozujúco (v detskom vnímaní) a byť pre dieťa traumatizujúca. Traumatizovaní ľudia sa často stretávajú so zosmiešňovaním alebo znevažovaním svojho stavu, pretože podľa iných sa predsa “nič také nestalo”. Pre vznik traumy však nemusíme zažiť vojnu alebo hrozné násilie.

Ako sa traumatizácia prejavuje?

Prejav traumatizácie je u každého veľmi individuálny. Je veľmi dôležité, či ide o šokovú alebo vývinovú traumu. Šoková trauma je spojená s jednorazovou udalosťou, zatiaľčo u vývinovej traumy ide o veľmi dlhodobé pôsobenie nepriaznivých faktorov. Dieťa, ktoré má zdravú, milujúcu rodinu, ale stretne sa s násilím (šoková trauma) má oveľa väčšiu šancu sa vrátiť späť do normálneho života, než dieťa, ktoré vyrastalo v násilnej rodine a vytvorilo si na základe toho patologické vzťahové vzorce, poškodený sebaobraz a obranné mechanizmy prežitia. K šokovej a vývinovej traume sa preto rozdielne pristupuje aj v psychoterapii.

Všeobecne však platí, že čím rannejšia trauma, tým vážnejšie a ťažšie uzdraviteľné následky. Aj preto sú šetrné, nenásilné pôrody v krajine základom pre neskoršie duševné i fyzické zdravie obyvateľstva.

Kedy to prepukne

Kým je naše telo mladé a silné, je schopné kompenzovať mnohé vnútorné oslabenia. Mnoho traumatizovaných ľudí preto dokáže fungovať bez väčších obmedzení, takže si ani nemusia uvedomiť, že je ich systém niečím zaťažený. Pravdepodobne sa však budú ťažko a zdĺhavo vysporiadavať so stresom, životnými zmenami, alebo zvýšenými nárokmi (napr. rodičovstva). Môžu mať tendenciu k vlečeniu chronických zdravotných stavov, ktoré nie sú adekvátne veku a životnému štýlu. Časté sú predčasné opotrebovania niektorých orgánov, a dlhodobé príznaky podobné ako pri strese – menej funkčná termoregulácia, slabá imunita, funkčné poruchy trávenia, autoimunitné ochorenia, lokálne zápaly, tetania, či nekvalitný spánok. Po duševnej stránke to budú ľudia, čo zle znášajú zmenu, majú veľkú potrebu kontroly, pôsobia rigidne, sebecky a emočne plocho. (viz Fyziológia stresu: Polyvagálna teória Stephena Porgesa).

Veľmi často sa stáva, že pod vplyvom veľkého stresu v neskoršom životnom období symptómy traumy naplno prepuknú. Rannejšia trauma je “aktivovaná” neskorším spúšťačom: intenzívny stres, rozchod, náročné obdobie v práci, strata blízkeho, sťahovanie, finančná kríza, ale aj užitie psychedelík. Aj malá, zdanlivo banálna záťaž môže byť tým posledným zrnkom, ktoré prevráti už naloženú váhu.

Predtým samozrejmé veci sa zrazu stávajú neznesiteľne ťažkým bremenom – chodenie do práce, starosť o deti, zabezpečenie života a niekedy aj samotná fyzická existencia. Takúto záťaž pociťujeme, ako keby v našom tele neustále niečo prebiehalo na pozadí, rozptyľovalo nás a míňalo nám baterky. Akoby sme už ráno vstávali unavení a svet na nás stále padal.

Zvyknúť si na to byť takmer mŕtvy

Často vídam klientov, ktorí sa pri opýtaní cítia byť úplne ´v pohode´, a pritom sú viditeľne napätí ako struna. Je to pre nich normálny stav, nič iné nepoznajú a nechápu narážky druhých ľudí, aby sa ´trochu uvoľnili´. V takýchto prípadoch je zrejmé, že napätie tvorilo súčasť ich vývoja, alebo je udržiavané od nejakej historicky oveľa staršej udalosti. Ak sme nikdy sami seba nepoznali silných, vitálnych, radostných, pokiaľ nemáme referenciu k niečomu lepšiemu, ani nemáme dôvod to hľadať – to je jedna z najväčších pascí ranných zranení. Mnohí ľudia iba tušia, že ich vitalita je značne obmedzená, ale bez vážnych výstražných signálov sa nikdy neodhodlajú nahliadnuť pod povrch. Postupne si zvykajú na čoraz menší a menší priestor, scvrkávanie komfortnej zóny, a v neskoršom veku sa začnú rútiť pod nástupom závažných ochorení.

Generačná trauma

Vedecké výskumy už dnes jednoznačne potvrdzujú, že trauma sa prenáša aj medzigeneračne. Neriešený stav jednej generácie sa stáva normou tej ďalšej. Preto mnohí ľudia, ktorých trauma prinúti nazrieť dovnútra, sú často konfrontovaní nielen so svojimi témami, ale aj témami svojich rodičov a vzdialenejších predkov. V prípade veľkého zaťaženia sa môže pôvodná trauma prejaviť aj v psychických, emocionálnych či fyzických predispozíciách, v extréme až ochoreniach vzdialenejších potomkov. Hellinger v knihe Láska ducha spomína, že na rozvoj schizofrénie u člena rodiny sú potrebné minimálne 3 generácie vytesňovania vážneho konfliktu. Trauma je zároveň aj opomínaným spoločenským či globálnym fenoménom (viz Thomas Huebl).

Cesta späť

Udalosti, ktoré sa nám v živote dejú, nie sú za trest. Ale čím viac jemných signálov odignorujeme, tým budú tie ďalšie hlasnejšie. Naša duša túži po celistvosti a jednote a vždy sa snaží zosnovať podmienky, kde sa môže rozpomenúť a uzdraviť. Stanislav Grof tento mechanizmus popísal v podobe “coex” systémov – komplex kondenzovaných zážitkov. V našom živote sa opakujú určité motívy, archetypálne príbehy, ktoré sa snažia odohrať do konca. Alebo zopakovať a prehrať správne. Preto každá trauma v nás – zdravotná, ale aj psychická či psychospirituálna – bez prestania hľadá a striehne na “vhodné” okolnosti k uzdraveniu.

Peter Levine, súčasný priekopník práce s traumou (zakladateľ školy Somatic Experiencing), ju vidí ako pohyb, ktorý nebol dokončený. Impulz, ktorý nenašiel adresáta. K rovnakému náhľadu došiel Bert Hellinger, zakladateľ systemických konštelácií, a predstavil techniku pohyby duše, ktorá takéto impulzy dokáže uvoľniť. Na podobných princípoch stojí aj kraniosakrálna terapia, ktorá prinavracia zdravie, stabilitu a posilňuje odolnosť nervového systému voči náročným životným okolnostiam.

Vo filmoch je uzdravenie jednoduché – stačí veľká láska, a všetko je v poriadku. Takto to bohužiaľ nefunguje. U traumatizovaných ľudí môžu aj dobré veci vyvolávať nedôveru a stres – pretože sú nové a nepoznané. Uvoľnenie a otvorenie sa životu prichádza postupne cez bezpečné robenie malých krokov. Pokiaľ ste aj vy pripravení urobiť prvé kroky na úžasnej ceste sebapoznania a uzdravenia, budem sa tešiť na osobné stretnutie.

V spôsobe, akým funguje naša spoločnosť sa možno nedokážeme stresu vyhnúť, existujú však spôsoby, akými sa s ním dobre vyrovnávať.

V prvom rade je dobré vedieť, že chcieť ovládať stres vôľou, alebo logikou je asi tak úspešné, ako keď ste vytočení a niekto vám povie – ukľudni sa. Stres sa totiž odohráva hlbšie, na primitívnej, iracionálnej, bazálnej úrovni, kde sídlia aj naše inštinkty. C.G.Jung kedysi (s určitou dávkou humoru) poznamenal, že každý terapeut by si mal počas sedenia s klientom uvedomiť, že pracuje nielen s inteligentnou ľudskou bytosťou, ale aj s koňom a krokodílom.  Narážal pri tom na evolučne odlišné vrstvy ľudského mozgu, ktoré majú svoje vlastné potreby a reagujú na odlišné podnety.

Krokodília – teda jašteria časť mozgu je prispôsobená najmä pre obranné reakcie útoku a úteku, v prípade kolapsu systému prechádza k evolučnému štádiu rýb do zamrznutia (viď Stres: neliečená epidémia). Pri strese sú ovplyvňované všetky životné a vegetatívne funkcie. Tep srdca, potenie, tvorbu tepla, trávenie, hormonálnu činnosť, relaxáciu (vrátane spánku), regeneráciu a nepriamo aj činnosť imunitného systému.

Jedným z najdôležitejších faktorov stresu je ale jeho schopnosť vytvárať začarovaný kruh, či skôr dole smerujúcu špirálu stresových reakcií. Podieľajú sa na tom najmä psychické zmeny, ktoré stres navodzuje, spomínané v článku vyššie – pocit oddelenosti od druhých, izolovanosť až disociácia (ktoré majú evolučne odstrániť zábrany či pocit viny z likvidácie nepriateľa). Pocit izolovanosti ale vyvoláva ďalší stres a znemožňuje nám ukončiť jeho cyklus, čo môže viesť až k preťaženiu sympatika a spomínanému kolapsu do paralýzy systému (starší parasympatikus a hranie smrti).

Polyvagálna teória Dr. Porgesa, ktorú sme spomínali, však ukazuje cestu von zo začarovaného kruhu. Parasympatický nervus vagus, ktorý sa za normálnych podmienok tak dobre stará o fungovanie celého organizmu, má totiž evolučne staršiu a novšiu vetvu. Tá novšia súvisí so sociálnou komunikáciou a seba-upokojujúcim správaním. Keď teda uvedieme do funkcie novšiu vetvu, uvedieme do funkcie celý nerv a tak podľa Dr. Porgesa môžeme nastoliť rovnováhu nervového systému. Stres opadá, keď vojdeme do kontaktu. Bludný kruhu automatických stresových reakcií je možné ukončiť. A toto poznanie by malo byť v našej spoločnosti základným vzdelaním.

Je to jednoduché, ale nie je to ľahké

Výskumy, merania a otitulované analýzy potvrdili, že najlepším liekom na stres je – kontakt. Nie však hocijaký. Nestačí sedieť s ľuďmi v autobuse, alebo ísť von s kolegami. Pri strese sa automaticky uťahujeme do samoty a pri kontakte zostávame povrchní. Pre dosiahnutie kontaktu, ktorý lieči, je potrebné v sebe prekonať určitú bariéru a dovoliť si určitú formu intimity a zraniteľnosti. Zdieľať, požiadať niekoho o vypočutie, stretnúť sa s človekom, ktorý má kapacitu tu byť pre vás, načúvať a skutočne vás vidieť – či už je to priateľ, alebo odborník. Tu leží aj zdroj ´placebo´ efektu z návštevy lekára.

Dôležitú úlohu tu hrá aj kontakt priamo na kožu. Masáže a dotykové terapie nie sú liečivé len pre techniku samotnú, ale aj pre aktiváciu kožných nervových zakončení (tiež aktivácia parasympatika) a zároveň sociálneho vagusu. Čím bezpečnejšiu blízkosť druhého človeka pri tom zažívame (prítomnosť, pozornosť, neposudzovanie) a čím väčšiu dôveru cítime, tým rýchlejšie sa celý náš systém dokáže naštartovať.

V Germánskej medicíne sa učí, že základom vzniku ochorenia je spojenie troch stresových faktorov:

• Prekvapenie / nepripravenosť
• Veľká intenzita / dlhé trvanie
• Pocit že sme v tom sami

Čokoľvek sa v našom živote odohrá, tretiu zložku vieme vždy ovplyvniť a postarať sa o vytvorenie priestoru na sebareguláciu. Tento zákon môžeme rovnako uplatniť pre svojich blízkych, priateľov, či deti. Naši partneri, rodina, či priatelia zároveň nemusia byť vždy schopní byť tu pre nás, alebo vedieť správne reagovať na naše potreby. Nenaplnené očakávania, alebo nesprávny typ podpory môžu byť pre obe strany veľmi frustrujúce, pokiaľ situácia pretrváva dlhšie. Odbremenenie partnera či priateľov od terapeutickej role môže opäť pomôcť vášmu vzťahu dostať sa do správnych koľají. Neznamená to však, že musíte zostať bez pomoci.

Pozorné načúvanie a plná prítomnosť sú neoddeliteľnou súčasťou všetkých techník, s ktorými pracujem. Pre ich neoceniteľnú pomoc ich aj sama využívam v časoch, kedy potrebujem podporiť. Využite aj vy podporný kontakt, posilnenie samoozdravných procesov pomocou kraniosakrálnej terapie, alebo inou formou sprevádzania.

Potrebuje niekto z vašich blízkych podporu? Vyskúšajte empatické počúvanie zo srdca, alebo im pomôžte nájsť podporu, akú potrebujú.

Stres je v západnej spoločnosti novodobou, tichou pandémiou. Medzi príznaky stresu sa radí čoraz viac civilizačných problémov ako poruchy trávenia, kardiovaskulárne ochorenia, chronické zápaly, nespavosť, či znížená plodnosť, a dokonca aj mnohé psychické poruchy ako úzkosť, depresia, závislosti alebo stavy vyhorenia. Zrejme však neviete, že všetky príznaky stresu súvisia s nervovou sústavou.

Pokiaľ chcete vedieť, ako je na tom vaše telo a nervový systém, a či vám príznaky stresu už náhodou neprerástli cez hlavu, je načase zoznámiť sa s polyvagálnou teóriou Dr. Stephena Porgesa.

Názov ´polyvagálna´ je odvodený od blúdivého nervu – nervus vagus, ´poly-´ sa vzťahuje k jeho dvom vetvám – evolučne staršej a novšej. Blúdivý nerv si možno pamätáte zo školy v súvislosti s trávením, má však omnoho viac funkcií. V prvom rade je to parasympatický nerv – parasympatické nervy sú najstaršou časťou nášho nervového systému, z obdobia vývoja rýb. Súvisia so základnými vegetatívnymi, regeneračnými a kľudovými funkciami.

To znamená, že keď spíme, relaxujeme, alebo sa venujeme pomalým, nevzrušujúcim činnostiam (ako prechádzka či štrikovanie), náš parasympatikus sa stará o spokojné trávenie, regeneráciu a dopĺňanie živín. Nervus vagus prepája krčnú oblasť, hrudnú oblasť (srdce a pľúca), tráviaci trakt (žalúdok a pečeň), obličky s močovým mechúrom a pohlavné orgány. V kľudovom režime spomaľuje srdečný pulz a znižuje tlak, znižuje napätie v tkanivách, reguluje produkciu inzulínu. Má na starosti tvorbu tráviacich štiav a utlmovanie zápalových procesov v tele. Zároveň zamedzuje úzkostným a depresívnym stavom. Pri správnom fungovaní parasympatika má teda náš organizmus všetky predpoklady pre bezchybné fungovanie po fyzickej, emočnej i psychickej stránke.

Začína sa stres

Čo sa však stane, keď sme vystavení veľkému stresu? Činnosť parasympatika je potlačená a odsunutá do pozadia. Aktivuje sa sympatikus. Táto novšia vrstva mozgu vrátane sympatických nervových vetiev patrí k vývojovému obdobiu jašterov a plazov. K slovu sa dostáva adrenalín a kortizol (vysoká miera kortizolu preukázateľne znižuje pamäťové schopnosti a odolnosť imunitného systému). Dochádza k odkrveniu brušnej dutiny (často spojené so zvieraním, pocitmi úzkosti a funkčnými poruchami), búšeniu srdca, zvýšeniu tlaku a poteniu. Trávenie, hormonálna činnosť a činnosť imunitného systému sú utlmené. Máme zostrené reflexy, vysokú dráždivosť a sme impulzívni. V organizme sa spúšťa množstvo fyziologických procesov, ktoré sa nás snažia dokonale uspôsobiť na útok, alebo útek.

S aktivovaním sympatika však dochádza aj k utlmeniu činnosti neokortexu – najnovšej, prefrontálnej časti mozgu, zodpovednej za naše najvyššie ľudské črty a sebauvedomenie. Keď sme uvoľnení, cítime sa bezpečne a naše základné potreby sú naplnené, naša energia môže smerovať k rozvíjaniu vyšších funkcií neokortexu ako schopnosť empatie a dôvery, estetické cítenie alebo súcit. Pri strese sa však činnosť neokortexu utlmuje. V praxi to znamená, že príznaky stresu sa neobmedzujú len na fyzické ťažkosti, ale oberajú nás aj o našu humánnosť.

Stres nás zároveň vyženie do ľavej hemisféry, prispôsobenej na riešenie krízových situácií. V tejto časti nášho mozgu však zároveň sami seba vnímame ako oddelených od druhých ľudí a od svojho prostredia. Strácame pocit spoločenstva a spolupatričnosti, dokonca sa môžeme cítiť izolovane, akoby za stenou, a ostatných vnímať výrazne nepriateľsky.

Takáto reakcia bola v priebehu našej evolúcie, kedy sme potrebovali napríklad uniknúť pred predátorom, alebo ho zlikvidovať, úplne prirodzená. Náš organizmus sa však za (v evolučnom merítku) tak krátke obdobie fungovania, typického pre našu spoločnosť, nenaučil, že väčšina súčasných stresorov a hrozieb vyžaduje úplne iný spôsob reakcie.

Pokiaľ takéto stresujúce situácie zažívate ojedinele a máte po nich vždy dostatok času zrelaxovať a stres uvoľniť, nervový systém sa dokáže sám regulovať. Pokiaľ sa však aktivovaný sympatikus stane prevládajúcim módom vášho týždňa, mesiaca či roka, ani dlhšie obdobie voľna už nemusí stačiť na to, aby sa váš nervový systém vrátil do normálu.

Chronický stres

Pokiaľ hladiny stresu nie sú vysoké, ale nedostavuje sa ani dostatočné uvoľnenie, začíname hovoriť o chronickom strese. Príznaky chronického stresu sa môžu vyvíjať mesiace, alebo aj roky, môžu byť obmedzené na malú skupinu symptómov, alebo ich striedať.

Zpravidla ako prvé utrpia ujmu trávenie a spánok. Namiesto hlbokej nočnej regenerácie sa prevaľujete, každú chvíľu budíte a hlava akoby neprestala pracovať celú noc. Pri trávení sa často vyskytnú nešpecifikované funkčné poruchy, lokálny zápal, zhoršené vstrebávanie živín, precitlivelý žalúdok a pod. Neobvyklá nie je ani precitlivelosť na hluk a vibrácie, návaly, potenie či neustály pocit chladu.

V tomto štádiu už vaše telo nie je schopné plne obnoviť regeneračné a sebaregulačné funkcie a potrebuje nielen zmenu životného štýlu, ale aj odbornú pomoc.  Neoceniteľnou metódou pri poruchách spojených so stresom je kraniosakrálna terapia. Pokiaľ sa ráve rozhodujete zaviesť do vášho života pár zmien, môžete sa inšpirovať článkom Krotenie jaštera

Kolaps systému

Útlm parasympatika a aktivovanie sympatika je prvou odozvou na stres. Pokiaľ je však intenzita stresu privysoká, prisilná, alebo trvá príliš dlho, nervový systém sa takpovediac zrúti. Vyhodnotí, že ani aktivácia na útok či únik nerieši nebezpečenstvo. Vtedy sa k slovu dostáva najzákladnejšia stratégia prežitia – zamrznutie. K slovu sa opäť dostáva parasympatikus, tentokrát však nie ako poslušný tichý údržbár. Parasympatikus v snahe zabrániť neodvratnému poškodeniu nervového systému vypne všetky poistky. Je to stav, ktorý pripomína kolaps, ale v skutočnosti je to evolučne najprimitívnejšia a najstaršia stratégia ochrany a prežitia. Niektoré zvieracie druhy túto stratégiu používajú dodnes – hrajú mŕtve a čakajú, že hrozba prejde.

Čo ale toto hranie sa na mŕtvolu znamená pre náš organizmus a nervový systém? Všetky funkcie, ktoré bezprostredne nepotrebujeme pre základné vegetatívne prežitie, sa vypnú. Strácame chuť do jedla, utlmí sa hormonálna činnosť (vrátane sexuálneho apetítu), telo sa okrem vitálnych orgánov ochladzuje (studené ruky a nohy). Celý systém akoby hybernoval.

Neokortex, vďaka ktorému si uvedomujeme samých seba, funguje takmer na minimum. S tým súvisí množstvo zmien na úrovni osobnosti. Pocit odcudzenia seba samého, nereálnosť sveta, neschopnosť jasne myslieť, koncentrovať sa, rôzne formy existenčnej krízy, tuposť, prázdnota. Limbický systém je vypnutý – naša schopnosť cítiť emócie, alebo vnímať citové väzby, je do rôznej miery nedostupná. Pamätáme si, že sme niekedy naplno prežívali a cítili, ale teraz je všetko šedé a ploché. Sympatikus sa nedokáže aktivovať – nie sme schopní adekvátne odpovedať ani pri silnejších vzruchoch. Tlak na výkon, alebo rady ´dať sa už konečne dokopy´ od rodiny a známych nás ešte viac zahlcujú a paralyzujú. Tomuto stavu zodpovedá napríklad diagnóza depresie, chronickej únavy a ďalších.

Takéto stavy už vyžadujú dlhodobú a pravidelnú profesionálnu starostlivosť a zmeny do mnohých oblastí života. Bohužiaľ sú však často podceňované a namiesto mesiacov sa s nesprávnou starostlivosťou tiahnu roky. Súčasťou liečby musí byť aj pochopenie, že náš predchádzajúci životný štýl bol vysoko deštruktívny. Kolaps systému by zároveň nemal byť dôvodom pre ďalšie panikárenie a preťažovanie systému. Malo by ho sprevádzať pochopenie, že náš systém si vymedzil čas na nevyhnutné opravy a potrebuje, aby sme si dopriali hlboký pokoj a adekvátnu starostlivosť.

Pokiaľ hľadáte cestu von zo začarovaného kruhu, môžete svoj proces uzdravovania podporiť kraniosakrálnou terapiou a konultáciami, kde sa môžete zorientovať v tom, čo sa deje, prečo, a čo potrebujete. Lepšie pomenovanie situácie môže pomôcť aj vašej rodine a známym pochopiť, čo prežívate, a správne vás podporiť.

Ako vyzerá zamrznutie?

Vačica je známa svojou stratégiou zamrznutia. Jej nehybnosť pri hladkaní nie je znakom prítulnosti, ale paralýzy v život ohrozujúcej, desivej situácii.
Vysporiadajte sa so stresom a nebuďte vo svojom živote obeťou náhodných okoloidúcich.