Počiatky kraniosakrálnej terapie siahajú do 19. storočia, k osteopatickej medicíne Dr. A.T. Stilla, ktorý bol pre svoj nadčasovým prístupom postupne odmietnutý nielen kresťanskou obcou, ale aj vlastnými príbuznými a žiakmi. Jeho pokračovateľ William G. Sutherland začiatkom 20. storočia prišiel s konceptom kraniálnej osteopatie (v tej dobe spojenej výhradne s ošetrením lebky). Sutherland si uvedomil to, čo medicína východu a aj južnejších krajín Európy pokladá za samozrejmosť – objavil pohyblivosť a pružnosť lebečných švov, ktorá je uchovaná aj v dospelom veku, a najmä (popri krvnom a obehu a lymfatickom toku) prítomnosť ďalšieho rytmického pulzovania kvapalín v tele – mozgomiešneho moku.
Tohto konceptu sa neskôr v 50-tych rokoch chopil Harold Magoun, a jeho žiak Dr. John E. Upledger sa v 60-tych rokoch pričinil o celosvetové rozšírenie praxe i poznania tejto metódy. V priebehu rokov sa kraniosakrálny koncept rozdelil do viacerých škôl, ktoré sa líšia najmä mierou zámerných zásahov do systému klienta a filozofickým kontextom duševno-duchovného rozmeru tejto práce.
ANDREW TAYLOR STILL (1828 – 1917)
„…mozgomiešna tekutina je jedným z najvyšších elementov, zastúpených v tele a ak sa mozgu tejto tekutiny v hojnosti nedostáva, obmedzenia v tele budú pretrvávať.“
Lekár Andrew Taylor Still vyvinul revolučný spôsob liečby neduhov a chorôb. Narodil sa 6. Augusta 1828 v Jonesbore, v okrese Lee štátu Virgínia, ako tretie z deviatich detí a jeho otcom bol lekár a metodistický kazateľ. Veľmi skoro sa rozhodol nasledovať šľapaje svojho otca ako lekár. Po vyštudovaní medicíny a absolvovaní medicínskej praxe u svojho otca sa stal oprávneným lekárom v štáte Missouri. Ako lekár v armáde Únie počas Americkej občianskej vojny (1861-1865) na vlastnej koži zažil hrôzy a utrpenie, prinášané vojnou.
Po smrti troch jeho detí (1864) na následky meningitídy a smrti jeho manželky počas pôrodu, prišiel Still k záveru, že ortodoxné lekárske postupy sú často neúčinné a niekedy škodlivé. Zvyk púšťať žilou, predpisovať arzén, ortuť a návykové narkotiká a časté amputácie boli v jeho dobe celkom štandardnými liečebnými postupmi. Zvyšok svojho života teda zasvätil štúdiu ľudského tela a snahe o nájdenie efektívnejších spôsobov liečby.
Jeho klinický výskum a pozorovania ho priviedli k presvedčeniu, že svalovo-kostrový systém zohráva pri udržiavaní zdravia v tele kľúčovú úlohu. Veril, že ľudské telo disponuje všetkým potrebným na to, aby sa udržalo v zdraví, pokiaľ s ním človek dobre zaobchádza. Vyvinul systém manipulácie stavcov, ktorý neskôr nazval osteopatiou, aby dokázal naprávať vybočenia alebo pokrivenia (tie označoval ako „subluxácie“),. Tieto subluxácie vnímal ako prekážky alebo bloky, brániace vrodenej uzdravovacej schopnosti tela v činnosti, a prostredníctvom ich odstránenia telu napomáhal v tom, aby sa dokázalo uzdraviť samo. Náprava subluxácií uvoľňovala nervové impulzy, ku ktorých zasekutiu došlo počas zranenia alebo choroby. Jej výhodou bolo aj to, že podporovala tok krvi a lymfy.
Svojou vierou, že lekári by mali liečiť celého človeka a nie len chorobu, podnietil rozvoj preventívnej medicíny. Lieky pokladal za škodlivé a pre dosiahnutie svojho pozoruhodného úspechu používal len manuálnu terapiu. Ako prvý obhajoval prístup k pacientovi ako k celistvej osobe, nie ako k chorej entite. Veril, že človek nemôže byť chorý v jednej časti svojho tela bez toho, aby daná choroba mala vplyv na ostatné časti. Pohyb tekutín v systéme považoval za rozhodujúci.
Ako to už však s novými myšlienkami a prístupmi býva, jeho bývalí lekárski kolegovia bežný spôsob liečby pokladali za dostatočne účinný a nerozumeli tomu, prečo ho odmietol. Jeho metódy, založené výhradne na manuálnych technikách, boli predmetom ich výsmechu. Náboženská komunita bola v odsúdení jeho liečby pomocou vlastných rúk tiež veľmi priamočiara, pretože ju považovala za rúhavú a pri jednej príležitosti miestna cirkev vyhlásila, že jeho pozoruhodné výsledky sú výsledkom pomoci Diabla.
Kvôli urážkam a posmechu lekárskych a náboženských spolkov musel niekoľkokrát zmeniť svoje pôsobisko. Dokonca aj jeho vlastní bratia, lekári ako on, ho označili za pomätenca. Po presídlení do Kirksville v Missouri dokázal obnoviť zdravie dcéry miestneho ministra, a tak si v tomto meste získal uznanie lekára a učiteľa.
Ako sa jeho povesť šírila, jeho pacienti za ním prichádzali zo stále väčších diaľok, a tak prinášali lokálnym hostincom a penziónom zisk. Kirsville plne prijal Stillovu rodinu, čo bola pre všetkých jej členov celkom nová skúsenosť. Jeho metódy sa prostredníctvom pozorovania a praxe stávali stále účinnejšími a on si okolo seba postupne vybudoval okruh pacientov a lekárov, ktorí si chceli jeho metodológiu osvojiť. Dôsledkom jeho úspechu však bolo aj to, že sa nestíhal venovať obrovským radom ľudí, čakajúcich na jeho ošetrenie.
V roku 1892 založil v Kirksville v Missouri Americkú školu osteopatie, neskôr známu ako Kirksvillská akadémia osteopatickej medicíny, dnes Univerzita A. T. Stilla. V prvom ročníku študovalo aj päť žien, čo bolo v tej dobe neslýchané, a šestnásť mužov, z ktorých traja boli Stillovi vlastní synovia.
Po celý svoj život ako osteopat bojoval za to, aby sa pri osteopatii nepoužívali žiadne lieky. Krátko po jeho smrti v roku 1917 však boli lieky do lekárskej praxe opätovne zavedené a v priebehu niekoľkých ďalších rokov boli osteopati nútení absolvovať rovnaké záverečné skúšky ako bežní lekári. Osteopatia, ako sa dnes v Amerike praktizuje, sa výrazne odklonila od Stillovho učenia, avšak v Európe sa zachováva v bližšej podobe k jeho pôvodnému prístupu.
WILLIAM GARNER SUTHERLAND. (1873-1954) – Predstavenie pohybu lebečných kostí ako konceptu
„V mozgomiešnej tekutine je prítomný neviditeľný prvok, ktorý označujem ako „Dych života“. Chcem aby ste si predstavili tento Dych života ako kvapalinu v kvapaline, ako niečo, čo sa nezmiešava, ako niečo, čo má potenciu vyvolať pohyb. Je naozaj nutné presne vedieť, čo spôsobuje tento pohyb? Predstavte si potenciu, inteligentnú potenciu, ktorej inteligencia presahuje inteligenciu ľudskej mentality.“
Dr. Sutherland sa narodil sa 27. Marca 1873 ako druhé zo štyroch detí. Aby svojej rodine finančne pomohol, v štrnástich zanechal školu a zamestnal sa v redakcii. Práve tu sa prvý raz dopočul o doktorovi Stillovi a jeho novej metóde liečby, osteopatii.
Williamov mladší brat Guy trpel zdravotnými problémami, z ktorých sa vyliečil pomocou osteopatického ošetrenia. Williamova pozornosť bola upútaná. V roku 1898 nastúpil do vtedy dvojročného osteopatického výcviku. Ako študent si pri prezeraní kostí rozobratej lebky všimol skosené okraje sfenoidu, a vtedy mu po prvý raz napadla myšlienka „skosené ako rybie žiabre, aby umožňovali dýchanie“. Aj napriek tomu, že vtedy túto myšlienku pustil z hlavy, vracala sa mu s veľkou neodbytnosťou, až pokým sa jej nerozhodol venovať hlbšiu pozornosť.
Dr. Sutherland ukončil svoje štúdium na Americkej škole osteopatie v roku 1900 s vyznamenaním. Mal vtedy dvadsaťsedem rokov. V roku 1907 sa Sutherland stal prezidentom Minnesotskej štátnej osteopatickej asociácie. Začal prednášať o zdravotných problémoch a niektoré z jeho prednášok boli publikované. Medzitým pokračoval v štúdiu lebky. Dôkazy, podporujúce jeho teóriu, sa mu podarilo získať až po roku 1924.
Wiliiam bol počas štúdií učený – rovnako ako všetci ostatní lekári (okrem talianskych a neskôr izraelských) – že švy kostí na lebke v priebehu dospievania pevne zrastajú, a v dôsledku toho sú neschopné pohybu. Williamove skúmanie dvadsiatich dvoch kostí tvoriacich ľudskú lebku ho však presvedčilo, že spôsob, akým boli vytvorené nasvedčuje ich schopnosti pohybu. Keďže bol presvedčený o tom, že príroda nič nerobí bezo zmyslu, rozhodol sa svoju teóriu otestovať a zjednotiť ju so svojim lekárskym vzdelaním. Potreboval priamu skúsenosť, takže na kom inom by začal experimentovať, ak nie sám na sebe?
Vytvoril si helmu, ktorá bola schopná obmedzovať pohyb jednotlivých lebečných kostí. Predpokladal, že ak je ich pozícia pevne daná zrastením, nemal by počas svojich experimentov cítiť žiadny rozdiel. So sebou mal zápisník, do ktorého zaznamenával všetky možné symptómy. Do výskumu zapojil aj svoju manželku, ktorú požiadal o to, aby zaznamenávala akékoľvek zmeny temperamentu, ktoré by si sám neuvedomil. Počas svojho prvého experimentu takmer stratil vedomie a bol nútený uvoľniť tlak. Okamžite na to vo svojej chrbtici zacítil teplo a pohyb tekutiny a rovnako aj pohyb v krížovej kosti, veľkej trojuholníkovej kosti na konci chrbtice. Experiment niekoľkokrát zopakoval s tými istými výsledkami. Toto podporovalo jeho záver, že sa pohybujú nielen lebečné kosti, ale aj kríže, prostredníctvom membrán, ktoré ich prepájajú. Pokračoval vo svojich experimentoch a vyvinul metódy, na ktorých založil aj svoju klinickú prax. Nakoniec pri práci so svojimi pacientmi dosiahol značné úspechy.
Svoj výskum rozšíril aj na deti, predovšetkým na novorodencov, u ktorých sa zameriaval na problémy vzniknuté v dôsledku pôrodného procesu. V priebehu nasledujúcich rokov o svojom koncepte lebky písal články vydávané v rôznych žurnáloch a poriadal prednášky, no ortodoxná medicína o jeho výsledky prejavovala len minimálny záujem. V roku 1939 Sutherland vydal svoju jedinú napísanú prácu, ktorú nazval Lebečná misa. Jednalo sa o relatívne malý zväzok, ktorého účelom bolo pritiahnuť záujem lekárov zameraných na konvenčnú medicínu, ale nemal slúžiť ako učebnica vysvetľujúca jeho metódy
„Zo svojej vlastnej skúsenosti z pozície pacienta viete, že pohyb Prúdenia sa mení; odteká a priteká, prichádza a odchádza, presne ako vlny oceánu. Budete sledovať jeho potenciu a jeho Inteligenciu, s veľkým I. Jedná sa o niečo, na čo sa môžete plne spoľahnúť, že danú prácu vykoná za vás. Inak povedané, neusilujte sa mechanizmus poháňať prostredníctvom vonkajšej sily. Spoliehajte sa na Prúdenie.“ Tu nám Sutherland položil základy Kraniosakrálnej terapie – minimálna alebo žiadna sila.
V roku 1940 Americká škola osteopatie otvorila kurz s názvom Osteopatia v kraniálnom poli, vedený Dr. Sutherlandom. Klinické úspechy, ktoré dosiahol prostredníctvom ošetrovania lebečných kostí nakoniec pritiahol pozornosť niektorých ortodoxných lekárov, ktorý sa chceli jeho metódu naučiť. Ako popularita kurzu narastala, Sutherland musel vytrénovať viac učiteľov, aby bol schopný vyhovieť vysokému záujmu. Medzi prvými z nich boli: Viola Fryman, Rollin Becker, Anne Wales, Howard Lippincot, a mnohí ďalší, ktorí pokračovali v šírení výsledkov Sutherlandovej práce.
HAROLD IVES MAGOUN Snr. (1898-1981)
Dr. Magoun bol jedným z prvých Sutherlandovych študentov a svojim pôsobením ako lekár a učiteľ sa značnou mierou zaslúžil o zvýšenie popularity kraniálnej osteopatie. Napísaním knihy „Osteopatia v kraniálnej oblasti“, ktorá je považovaná za „Bibliu“ Sutherlandových metód, si vyslúžil mimoriadne čestné miesto. Táto kniha, vydaná v roku 1951 a schválená samotným Sutherlandom, ktorý bol stále nažive, predstavovala jasným spôsobom Sutherlandove myšlienky, so zámerom pritiahnuť viac ortodoxných osteopatov k tejto práci. V mnohých školách sa dodnes používa ako učebnica.
JOHN E. UPLEDGER (1932 -2012 )
Dr. Upledger „objavil“ kraniosakrálny systém, keď operačne asistoval pri odstránení vápenatého povlaku na miechovom obale pacietna. V tom čase pôsobil ako osteopat. Zatiaľčo chirurg odstraňoval povlak, jeho úlohou bolo udržiavať miechu v kľude pomocou dvoch pinziet. K jeho narastajúcim rozpakom a napriek jeho najlepšiemu snaženiu, sa však miecha neprestávala pohybovať. I to najmenšie pokĺznutie chirurga mohlo viesť k trvalej paralýze pacientovho tela od krku nadol. Membrána sa pohybovala počas celej operácie pravidelným cyklickým pohybom. Nikto tento pohyb nebol schopný vysvetliť a to v ňom prebudilo zvedavosť. V žiadnej zo štandardných učebníc o ňom nenašiel ani len najmenšiu zmienku.
Bol javom fascinovaný a jeho vlastnými slovami, „nemusel čakať dlho“, kým pri svojom pátraní narazil na tú správnu líniu otázok. V roku 1968 na Kraniálnej akadémii absolvoval kurz vedený Dr. Haroldom Magounom. Prostredníctvom spojení durálnych membrán sa tam naučil cítiť ´pohyb´ lebečných kostí a krížov. Uvedomil si, že toto bol ten pohyb, s ktorým sa stretol, keď sa pri zákroku chirurga usiloval o stabilizáciu miechy. Návšteva Kraniálnej akadémie mu zmenila život. Zoznámil sa s Haroldom Magounom a Anne Walesovou, ktorí študovali priamo u Sutherlanda. Oni a ďalší odborníci Johnovi ukázali, ako zjemniť hmat a dôverovať tomu, čo mu hovoria jeho vlastné ruky.
V rokoch 1975-1983 Upledger pôsobil na Fakulte osteopatickej medicíny Michiganskej štátnej univerzity ako odborný asistent. Popri pozícii doktora osteopatie pracoval aj ako profesor biomechaniky. Vedením univerzity bol poverený viesť tím, ktorý mal za úlohu „dokázať alebo vyvrátiť to, že lebečné kosti boli schopné pohybu aj u dospelých ľudí.“ V lekárskej komunite totiž v súvislosti s pohybom lebečných kostí stále panovali značné nezhody.
Jeho výskumný tím pozostával z anatómov, fyziológov a bio-inžinierov. Výsledok ich práce z veľkej časti potvrdil to, čo doktor Sutherland objavil pomocou svojich experimentov na sebe samom a prostredníctvom svojej klinickej praxe: lebečné kosti, membrány, ktoré sa na ne napájajú, membrány obklopujúce miechu a kríže, spolu s mozgomiešnou tekutinou (cerebro-spinal fluid CSF) vytvárajú pohyblivý telesný systém, ktorý dostal pomenovanie ako kraniosakrálny systém.
Pomocou korekcie obmedzení v tomto systéme bolo možné úspešne liečiť mnohé neobjasnené problémy mozgu a miechy. Tento tím ako prvý predstavil model popisujúci mechanizmus fungovania kraniosakrálneho systému. Jednalo sa o polo-uzavretý tlakový staticko-hydraulický systém, ktorý sprostredkoval tvorbu a cirkuláciu CSF.
Počas svojho pôsobenia na Michiganskej štátnej univerzite, ako aj v rámci svojej súkromnej praxe John pracoval na vývoji nových spôsobov, umožňujúcich využitie kraniosakrálneho systému pri riešení a zlepšovaní zdravotných problémov, ktoré nezodpovedali konvenčnej metodológii. Jeho techniky sa v stále vyššej miere zameriavali na prácu s mäkkými tkanivami, tekutinami, membránami, bunkami a energiou, ktorá svojou povahou rezonovala s kvantovou fyzikou.
Jeden z jeho najdôležitejších výskumných projektov sa týkal dvoch detí s diagnózou v spektre autistickej poruchy (ASD). Počas vyšetrovania ich kraniálnych membrán zistil, že sú omnoho tesnejšie než je tomu u neautistických detí. Vyvinul techniky uvoľňujúce membrány, ktoré v typickom autodeštruktívnom chovaní spôsobovali pozitívne zmeny a zároveň u jeho pacientov zlepšovali ich emočné reakcie. Jeho štúdium potvrdilo, že techniky majú blahodarný účinok a že aj v prípade vážnych prejavov – vrátane udierania hlavy, sania palca, kráčania po špičkách prstov a samo-zraňovania – došlo u jeho pacientov k ich zmierneniu alebo vymiznutiu.
Upledger chcel, aby rodiny detí trpiacich vážnymi formami ASD boli schopné svoje deti každodenne samostatne ošetrovať, s plnou dôverou v to, že im svojou prácou pomáhajú. Podnietil vznik programu, pomocou ktorého sa prostí opatrovatelia mohli naučiť jednoduché, no veľmi účinné techniky uvoľňujúce napätie v durálnej membráne. Takýmto spôsobom založil kraniosakrálnu terapiu a sprístupnil ju všetkým tým, ktorí ju chceli s otvoreným srdcom a dobrými úmyslami používať.
Toto viedlo k vzniku kurzu „Protokol 10 krokov“, ktorý rodičov učil pomáhať ich deťom a vytváral premostenie k zavedeniu školení, určených pre laických praktikantov. Uvedomujúc si hodnotu týchto techník, Upledger tréning sprístupnil ľuďom bez medicínskeho vzdelania a zároveň umožnil jeho kombináciu s ďalšími liečebnými postupmi.
Upledger si tiež uvedomil, že telo je schopné emočné problémy „ukladať“ do mäkkých tkanív, čo vedie k vyvstávaniu rôznym fyzickým problémom a symptómom. Takéto uložené emócie pôsobia negatívne alebo deštruktívne a k ich vzniku mohlo dôjsť v dôsledku fyzickej, psychologickej alebo emočnej traumy akéhokoľvek pôvodu. Vyvinul systém, umožňujúci tieto prekážky lokalizovať a uzdraviť. Tento postup nazval Somato-Emocionálne uvoľnenie.
Napriek tomu, že sa na Michiganskej štátnej univerzite tešil privilegovanému postaveniu, Upledger z tejto inštitúcie odišiel a založil Upledgerov inštitút zameraný špecificky na tréning liečebných profesionálov bez medicínskeho zázemia. Pre odlíšenie od pôvodného, čisto osteopatického výcviku zaviedol termín „kraniosakrálna terapia“. Jeho technika je založená na hippokratickej premise „v prvom rade neškodiť“.
V oblasti kraniosakrálnej terapie napísal veľký počet článkov a odučil množstvo kurzov, vďaka čomu ju sprístupnil širokej verejnosti. Jeho veľkým darom je podať komplikované otázky jednoduchým spôsobom. Napriek tomu, že sa utiahol z verejného života, až do svojej smrti sa stále zaoberal výskumom vylepšujúcim a rozširujúcim záber jeho životného diela. Tréning v Upledgerovom inštitúte dosiaľ absolvovalo viac než 100 000 ľudí. O kraniosakrálnej terapii napísal Upledger mnoho kníh, nech už sa jedná o učebnice alebo ľahšie orientované úvodné knihy určené obecnému čitateľovi.
Upledger sa pri svojich výskumoch v priebehu rokov nechával čoraz viac viesť „vnútorným lekárom“ klienta a neprestajným sledovaním čoraz jemnejších úrovní „tendencií“ systému klienta prehlboval svoju prácu. Pri práci s traumou prišiel so svojimi klientmi na to, že pokiaľ sa podporuje a nasleduje vnútorný impulz tela klienta k určitému pohybu, telo sa po čase dostáva presne do polohy, v ktorej sa odohral šok alebo trauma (bez toho, že by si ju klient vôbec pamätal), a vtedy je organizmus schopný zážitok spracovať. To sa v kraniosakrálnom systéme pravidelne prejavovalo ako úplné zastavenie kraniosakrálneho rytmu (stillpoint), v ktorom sa naštartovali samoozdravné mechanizmy a systém si našiel nové usporiadanie. Takéto uvoľnenie bolo často sprevádzané emóciami a spomienkami, viazanými k zážitku. Následne mohli klienti často vnímať výraznú zmenu svojho telesného usporiadania, zmenu telesného ťažiska, a rozšírenie či vyčistenie ich vnútorného životného priestoru.
Dr. Upledger si uvedomil, že tkanivá si „pamätajú“ svoju reakciu na pád, úraz, či emocionálnu traumu, pod ktorých následkom v určitom zmysle „zamrznú“ a koncentrujú všetku nevybitú energiu (ktorá by inak viedla k útoku, alebo úteku) do čo najmenšieho možného priestoru. Tým v sebe zároveň zakonzervujú hormóny súvisiace s emóciou, ktorá sa na udalosť viazala. Okrem toho tiež zistil, že pokiaľ sa ako terapeut nechá viesť príslušným „zamrznutým“ miestom, systém klienta je schopný sa s ním opätovne spojiť a akýmsi „dokončením pohybu“ tento zážitok uvoľniť, podobne ako zvieratá vo voľnej prírode uvoľňujú stres trasením, alebo napohľad bláznivým živelným pohybom.