Čo sa skrýva za príťažlivosťou, ktorá nás s partnerom či partnerkou privedie dohromady? Čo v našom vnútri nám signalizuje, že je ten druhý pre nás ten pravý? Vychádzajú tieto signály z našej zdravej časti, alebo ide o trauma-bonding? A ktorá strana v našom vzťahu prevažuje?
Ale hlavne – dá sa zo vzťahu, založeného na trauma-bondingu, vypestovať naplňujúce, zdravé a dospelé partnerstvo?
Vývinová vzťahová trauma
Vzťah, ktorý zažijeme s našimi primárnymi opatrovníkmi (väčšinou to sú rodičia) v nás vytvára predlohu, podľa ktorej budeme v dospelosti vyhľadávať partnerov. Táto predloha je veľmi silná a hlboko zarytá do nášho podvedomia ako niečo “normálne”. Keď potom príde na vzťahy, všetci máme tendenciu podvedome hľadať to, čo sme už zažili a čo poznáme (aj keď vedome sa tomu práve snažíme vyhnúť). A táto tendencia je omnoho silnejšia, než hľadať to, čo je pre nás funkčné a dobré.
Ak v sebe nosíme ranú vývinovú traumu, napríklad z opustenia, emočnej nedostupnosti rodiča, prekračovania hraníc, alebo neustáleho stresu v domácej atmosfére, šanca, že si budeme schopní vytvoriť zdravý, naplňujúci vzťah je oveľa menšia. A platí to o to viac, ak o týchto zraneniach vôbec nevieme.
Vplyv traumy na partnerskú dynamiku
Trauma-bonding znamená vytvorenie vzťahovej väzby s partnerom na základe kompatibilných traumatických zranení z detstva. Tento aspekt je do väčšej či menšej miery prítomný vo všetkých partnerských vzťahoch. Každý z nás totiž v detstve zažil nejakú formu vzťahových zranení. Ide však o to, nakoľko sme si ich vedomí, nakoľko je ich pôsobenie v našom živote silné a ako ich v partnerstve dokážeme spolu riešiť.
V dospelosti sa to potom môže prejavovať napríklad častými hádkami, alebo fázami tichej domácnosti. Nezáujmom o sexualitu, či naopak riešením konfliktov sexom. Neustálym vyžadovaním blízkosti a kontrolou partnera, alebo naopak potrebou ponechávať si vo vzťahu odstup, a mať nad partnerom stále trochu navrch. To všetko sú nerozpoznané symptómy traumy.
V princípe všetky tieto vzťahové dynamiky, ktoré vznikli z dysfunkčných vzťahových vzorcov v detstve, majú niečo spoločné:
- Zdá sa nám, že situácie, ktoré ako dospelí zažívame vo vzťahu, nedokážeme zmeniť. Máme pocit, že si nedokážeme vybudovať taký vzťah, po akom túžime, aj keď sa veľmi snažíme. Sme akoby zakliati.
- Máme pocit, že za to vždy môže ten druhý, že všetky ženy / všetci muži sú rovnakí.
- Sme presvedčení, že keď nájdeme “toho pravého / tú pravú”, všetky tieto problémy sa rozplynú.
Trauma-bonding je ako magnetický radar, ktorý zo všetkých ľudí na svete vyberie pre nás práve partnera, ktorý sa nám vie najviac dostať pod kožu a pospínať nám všetky červené tlačítka. Takýto vzťah v sebe nesie potenciál navzájom sa uzdraviť a zažívať spolu nebo, ale aj urobiť si zo života totálne peklo.
Peklo je zadarmo, na nebi treba pracovať
Keď zamilovanosť ustupuje a konflikty medzi partnermi začnú eskalovať, často sa rozídu namiesto toho, aby si uvedomili, že sú jednoducho v područí minulosti. Prípadne časom rezignujú na vzťahy, pretože tie vždy dopadnú rovnako. Pri niektorých typoch ranej vývinovej traumy si ľudia vôbec nevedia nájsť partnera, pretože ich podvedomé obranné mechanizmy sú príliš silné. Potom nepomôžu ani randiace appky, investovanie do vzhľadu, či mať veľa prachov – jediná možnosť je sa zmeniť.
Trauma má navyše jednu blbú vlastnosť: To, od čoho odídeme v jednom vzťahu, si nás počká v tom ďalšom. Pokiaľ sa nechceme uspokojiť s umŕtvením a každodenným prežívaním, nevyriešená trauma sa nám bude vtierať do života, až kým sa neodhodláme jej čeliť.
Preto je omnoho lepšie a v každom prípade účinnejšie, aby sa pár konfrontoval so svojou biografiou a priniesol svoje zranenia do komunikácie so svojim partnerom. V tomto momente sa rozhoduje, či bude pár spoločne rásť, alebo sú staré vzorce silnejšie. To znamená, že sa môžete navždy hádať a robiť si zo vzťahu peklo, rozísť sa alebo spolu nájsť cestu.
Príležitosť namiesto problému
Výraz trauma-bonding znie hrozivejšie, než to skutočne je. Nemusí to byť nevyhnutne problém. Skôr to poukazuje na témy v našej biografii, ktoré ešte vyžadujú pozornosť. Kde ešte niečo chýba, aby sme boli schopní dobre to integrovať do našej osobnosti.
Partner(ka) je v skutočnosti iba ukazovátkom na náš biografický materiál, ktorý ešte nebol zvedomený a spracovaný. Často môžeme mať pocit, že keby ten druhý bol iba trochu iný, náš vzťah by mohol byť oveľa jednoduchší a krajší. Ale ten druhý nie je problém, je iba spúšťačom pre našu starú skúsenosť. Zaujímavá zmena perspektívy, však?
Takže ak nechcete byť single a máte nejakú kapacitu pozrieť sa na svoje vzorce, alebo ste vo vzťahu, ktorý môže mať aj vážne problémy, ale je tam aj nejaká miera rešpektu a ochoty k spolupráci – vyhrali ste lotériu!
Ste totiž na ideálnom mieste, aby ste mohli urobiť krok vpred k živšiemu, radostnejšiemu a naplňujúcemu vzťahu!
Pokiaľ ste ochotní zmeniť svoju perspektívu, môžete sa pozrieť na mechanizmy, ktoré vás vo vzťahoch prenasledujú, a premeniť ich na väčšiu blízkosť, porozumenie a spoluprácu.
To vyžaduje trochu vedomostí o tom, ako tieto mechanizmy fungujú, a ako im čeliť.
Najčastejšia vzťahová dynamika, založená na trauma-bondingu
Keď vstúpime do vzťahu, obaja s partnerom máme v sebe zranené vnútorné dieťa s nenaplnenými potrebami, alebo naopak strachom z blízkosti. Budeme sa teda podvedome snažiť, aby sa partner či partnerka riadili podľa našich detských potrieb. Obvykle sa tak dostávame do kolotoča frustrácie, vzájomného obviňovania, či rezignácie.
Blízkosť versus Autonómia
Niektoré páry zlyhávajú v úspešnej regulácii blízkosti a vzdialenosti, ktorá by obom vytvorila vhodnú mieru kontaktu a zároveň autonómie.
Jeden partner napríklad dostával v detstve málo blízkosti a pozornosti. A teraz, keď má láskyplného a pozorného partnera, jeho vnútorné dieťa si chce konečne túto pozornosť a lásku užiť. Druhému však nemusí byť príjemné, že partner skĺzava do detskej role a má tendenciu byť emočne závislý. Vyvoláva to v ňom hnev a zabíja sexualitu.
Partner, ktorý bol pre zmenu ako dieťa zaplavovaný nepríjemnou pozornosťou, ovládaný rodičmi, alebo zažil traumu z opustenia, môže zase byť emočne neprístupný a vyhľadávať veľa priestoru a nezávislosti.
Títo dvaja sa tak ocitnú v ošemetnej situácii, kde sa jeden stále usiluje o blízkosť druhého, a druhý sa neustále snaží vymaniť z pocitu obmedzenia.
A tak sa obaja točia v kruhu. Tento tanec trvá, kým sa pár nerozíde, alebo kým jeden z dvojice neprelomí svoj vzorec správania a neprestane s prenasledovaním, alebo s utekaním. Vtedy sa môžu obaja zastaviť a pozrieť sa, či dokážu vedome tieto situácie riešiť a vykročiť zo zabehaného vzorca. Cesta von vyzerá tak, že si obaja dokážu uvedomovať a komunikovať, koľko blízkosti a vzdialenosti potrebujú ako dospelí. A nie ako deti, ktorými boli kedysi.
Si presne ako mȏj otec / moja matka
Na začiatku všetko vyzeralo ideálne, no po istom čase sa váš partner začal správať ako váš otec, alebo partnerka ako vaša matka? Z partnera sa zrazu stalo ďalšie vaše dieťa? Partnerka sa zmenila na fúriu, ktorej nikdy nie je nič dosť dobré?
Bohužiaľ pri trauma-bondingu nepomôže žiadať, aby sa zmenil váš partner / partnerka, prípadne skúšať meniť partnerov/partnerky ako ponožky. Je potrebné sa pozrieť na seba a svoje primárne témy s otcom či matkou.
Dvojplameň a osudové vzťahy
Filmy, knihy, či spoločenské fantázie nám neustále predkladajú obrazy ideálneho vzťahu ako osudového vzplanutia, fanfár a ohňostrojov, magickej príťažlivosti či spojenia duší. V skutočnosti toto všetko sú výstražné signály trauma-bondingu.
Pokiaľ máme pocit, že cítime partnera na diaľku, čítame si myšlienky, sme na seba napojení a dejú sa nám zázračné synchronicity, je to takmer vždy znakom veľmi ranej traumy – detskej túžby opäť zažívať úplnú jednotu, uvoľnenie a čisté bytie v mamičkinom brušku.
Takýto vzťah väčšinou skoro začne čeliť veľmi drsnému nárazu na pozemskú, dospelú zodpovednosť a realitu.
Od trauma-bondingu k spoločnému rastu
Vzťahy sú fantastickou možnosťou zvedomiť ťažké detské skúsenosti a integrovať ich do dospelej osobnosti. Vedľajším účinkom tohto úsilia je stále väčšia sloboda žiť šťastný a živý partnerský vzťah. Nejde pritom o vŕtanie sa v minulosti, ale o naučenie sa niekoľkých základných zručností. Vidieť svoje potreby a obrany, lepšie komunikovať a spolupracovať na vzájomných témach. Všetky tieto nástroje môžete vo vzťahu naďalej rozvíjať bez pomoci terapeuta.
Práve tomu je venovaný 2,5 dňový Valentínsky workshop s uznávaným odborníkom na sexualitu a traumu, párovým terapeutom a supervízorom, Andreasom Huckele.
Či už ste single, alebo 30 rokov v manželstve a akúkoľvek máte sexuálnu orientáciu, príďte venovať svojim vzťahom trochu pozornosti. Nenechávajte krásne partnerské zážitky na náhodu.
