Váš hospic je najstarším na Slovensku. Vznikol v roku 2003, vtedy ste v podstate stavali „na zelenej lúke“.

Na Slovensku sa touto myšlienkou lekári začali zaoberať už omnoho skôr. Väčšinou to boli onkológovia, ktorí navštevovali rôzne konferencie a prichádzali na to, že onkologické ochorenie je síce liečiteľné, no sú i štádiá, kedy už nereaguje na žiadnu liečbu a medicína nemá možnosti, ako pacienta vyliečiť. Lekári sa začali zaoberať, čo s týmto štádiom a nachádzali informácie o hospicovej starostlivosti. Hovorilo sa aj o paliatívnej medicíne, čo je úžasný odbor, ktorý dokáže zabezpečiť kvalitu života na veľmi dobrej úrovni. Život nepredlžuje, no nastavuje liečbu tak, aby pacient mohol napríklad ostať v rodine.

Ak však viete, že organizmus pomaly vyhasína, paliatívna medicína by mala ustupovať a pacient by mal byť indikáciou pre hospicovú starostlivosť. Moja prax mi ukazuje, že pokiaľ ide o hospicového pacienta, tak by starostlivosť mala byť skutočne hospicová. Teda, aby sme vytvorili pokojné domáce prostredie s príjemnou atmosférou pre pacienta aj rodinu a robili len tie výkony, ktoré sú nevyhnutné.

Prečo je ten pohľad taký?

Lebo pacient svoju cestu liečby už prešiel. On od svojej diagnózy prešiel mnohými vyšetreniami, liečbou, či už rádioterapiou, chemoterapiou, alebo operáciami, čakaním v čakárni, ranné vstávania na sanitku, to isté s ním prechádzala aj rodina. Keď takýto pacient prichádza do hospicu, už nevyžaduje nič. On potrebuje to, aby sme stíšili jeho bolesť, ak má príznaky, ktoré ho kvária, to môže lekár ovplyvniť, no nevie to odstrániť. Hospicová starostlivosť vyzdvihuje to, aby sme boli pri pacientovi a počúvali ho, nie, aby som neustále premýšľala, čo mám z medicíny vytiahnuť, aby som pomohla.

Aké boli vaše začiatky?

Náš hospic bol prvý pevný, lôžkový hospic. Bolo nás prijatých päť sestier, neskôr opäť päť sestier. Týchto desať sestier malo začať s hospicovou starostlivosťou. Lenže na zdravotných školách sa v tých rokoch, to boli 90. roky, nič také neučilo. Nás nikdy neučili o tom, ako sprevádzať v umieraní, v tom, že ten život ide pomaličky ku koncu. V učebnici ste mali jeden odsek o starostlivosti o mŕtve telo, to bolo všetko. Neučili sme sa, že pri umieraní sa treba dívať aj na psychické, sociálne a duchovné veci. Je to podobné ako v prípade narodenia dieťaťa. Zameriate sa na biologický pôrod, no už sa neučíte o počatí, o sprevádzaní matky po iných stránkach, ako je biologická. Ako sestry sme boli vedené k tomu, že takto pacienta oživím a ideme ďalej. A zrazu prídete do hospicu, kde sa hovorí o tom, že tu je domov pre dôstojné umieranie, že budete prijímať pacientov, ktorí vám budú zomierať.

Dáva pomazanie: Život sa nikdy nedá spútať smrťou

Aká je prvá reakcia takej sestry?

„Ale toto som ja v živote nechcela robiť. Veď mňa učili, že ja musím pomôcť za každú cenu.“ Neboli knihy, nebolo vzdelávanie. My sme sa učili od našej vedúcej lekárky Alice Válkyovej. Tá nás viedla k tomu, že k lôžku patrí záujem a láska. Ona nás neviedla medicínskou stránkou, ale ľudskou. Dodnes to mám v sebe, že keď sa dívam na hospicového pacienta, tak sa dívam na človeka, ktorý niekým bol, niečom prežil, má svoje chyby i silné stránky, má rodinu, patril k nejakému spoločenstvu. A toto nám táto lekárka vštepovala. Vytiahla nás zo sesterského života, ktorý je o chorobopise, ordinácii, kontrolovaní toho, aby bolo všetko, ako má byť, a viedla nás k tomu, aby sme si sadli k lôžku a komunikovali sme. To bolo ťažké. No rozprávajte sa s niekým o zomieraní, keď ste plní života, máte dve pekné detičky, rodinu, svet je skvelý a vy máte s pacientom hovoriť o tom, že život ide ku koncu. Sama som musela spracovať veľa vecí. Prehodnocujete a premýšľate na každej jednej službe, čo ako urobiť, aby ste splnili ordináciu lekárky, ktorá vám hovorí, že hospicový pacient potrebuje mňa, mňa ako osobu, nie sestru, ktorá mu prichádza podať liek.

Lenže tam potom zrejme vznikajú osobné putá. Neubližuje to potom kúsok po kúsku sestre, ak zakaždým pacient odíde?

To je naše ľudské. My sme spoločenské bytosti a potrebujeme fungovať v sociálnom prostredí. Takže putá vznikali a človek sa na vlastnej skúsenosti mnohokrát aj popálil. Pretože bez toho, aby ste premýšľali, ste prešli hranice, ktoré už nie ste schopní uniesť. Pre mňa to bolo ťažké. Sestra, ktorá v hospici pracuje, si na to musí dávať pozor, musí so sebou pracovať, aj cez rôzne tréningy, vzdelávanie, psychohygienu. Tu platí aj to, že ten, kto chce pracovať v hospici, musí mať doma pevné a dobré zázemie. Ak v rodine niečo nie je v poriadku, ak doma niečo nezvládate, to sa hneď odzrkadlí na práci v hospici. Tá je najmä o vzťahoch. Ak tie vyhasnú, potom sa nemôžete o hospicovej starostlivosti vôbec baviť. Potom môžeme hovoriť len o zdravotníckych zariadeniach. Hospice vznikli, aby človek mohol dôstojne odísť v oslave života. V hospici už pacient nechce, aby sme experimentovali. To je človek, ktorý to už nechce, je unavený, jeho čas je hraničný, v hospici by sa mal preto tvoriť priestor pre to, aby pacient dostal to, čo chce. Nie, aby dostal to, čo chceme my.

Čo vám napríklad hovoria pacienti?

Veľa razy sa stretávam s tým, že už nechcú nič. Pacient mi povie, nedávajte ma na ten zákrok, ak ide, povedzme, o poruchu výživy. Pri ňom sa zavádza do organizmu sonda, aby sme pomocou nej mohli pacienta kŕmiť. No ten pacient vám povie, ja to nechcem, ja chcem odísť taký, aký som sa narodil. Lekár vám to naordinuje, vy ste sa s tým pacientom rozprávali, čo urobíte? My nie sme pripravení akceptovať smrteľnosť, akceptovať to, že pacient zomiera. Hoci mu o pár dní predĺžime život, nie, neskvalitníme ho, pretože to robíme proti jeho vôli. Pacient je na nás závislý, je závislý na tom, že mu podáme stravu. Stalo sa nám aj to, že pacient tu sondu zavedenú mal, no povie vám: Chcem jesť. Cez ústa. A opäť je tam rozpor. Viete, že vám to neprehltne, lekár vám povie, len nutričná výživa cez sondu, no pacient má chuť. A tu príde to hospicové. Vy k tomu pacientovi prídete a dáte mu to. Nezje to, má to chvíľku v ústach a dá to zo seba vonku, ale tam ide o ten pocit: Toto som mal rád a teraz tú chuť cítim na jazyku. Lebo to, čo ide cez sondu do žalúdka, necítim. Má síce pocit nasýtenia, no to je všetko. Ale keď pacientovi dáte trošku čokolády alebo kávy, alebo niekedy aj kvapku piva na jazyk, teda toho, čo mal rád, plníte mu túžbu. Toto je hospic, počúvať pacienta, čo vám hovorí.

Ak rodina okolo príbuzného kmitá, stráca čas

Vie rodina pochopiť, že jej príbuzný odchádza a nedá sa to nijako zvrátiť?

Rodina je v hospici súčasť tímu. Musí vedieť o všetkom, musí sa vedieť rozhodnúť a musí sa zapojiť. My profesionáli občas zabúdame na to, že rodina, ktorá prichádza do hospicu, nemá so zdravotníctvom nič spoločné. Možno sa do podobnej situácie dostala prvý raz v živote. Možno prvý raz prežíva onkologické ochorenie svojho blízkeho. Zabúdame na to, akú formu komunikácie zvolíme. V hospici by malo byť samozrejmosťou, že komunikujeme na úrovni rodiny. Rodina potrebuje ľudské slovo, žiadne odborné termíny. Musíte im povedať: Prišli ste v ťažkom, konečnom stave, ja to ako sestra vidím tak, toto sú postupy, ktoré máme k dispozícii, treba sa pripraviť, nádej vám neberieme, ale treba  prijať, že to môžu byť posledné dni.

Ak rodina prejde cestu s blízkym, tam je s rodinou aj dobrá komunikácia. Oni vedia, čo je hospic aj to, v akej sú situácii. Potom je ale rodina, ktorá príde do hospicu a čaká nadstavbu, a to je chyba. Taká rodina často neprijíma, čo sa deje. Potrebuje len dostať čas a nakoniec to prijímajú aj s pomocou personálu. Tretia kategória sú rodiny, ktoré vám povedia: Musíte urobiť maximum. Toto je pre nás ako personál smutné, lebo vy vidíte, že pacient odchádza, je mu ťažko, lebo vníma, že odchádza, potrebuje sa len stíšiť, dať si veci do poriadku, a tá rodina okolo neho neustále kmitá: Tu máš vodu, tu máš vitamíny, tu máš masážnu emulziu. A strácajú čas na prežitie odchodu, rozlúčenie sa.

K čomu by ste to prirovnali pre nás, ktorí sme niečo také nezažili?

K Vianociam. Ľudia sú doma, pripravuje sa stromček, varí sa večera. Panuje rodinná a pokojná atmosféra. Toto isté potrebuje prežiť náš pacient. Potrebuje prežiť Vianoce svojho odchodu do večnosti.

Kde robí rodina chybu, keď prichádza k lôžku?

Keď prídu a nesadnú si. To musí byť kruté z pohľadu toho pacienta: Prišiel si a ani si nesadneš, a ešte hovoríš na mňa z nejakej výšky. Je to symbol chladu, odmeranosti, a pritom tí ľudia spolu prežili kus života. Toto sú veci, na ktoré prídete, keď ste pri tom lôžku často.

Zrejme to ale čosi vypovedá o nás, o tom, že si nevieme predstaviť byť na mieste toho druhého človeka.

Je to tak. To už vidno v správach v televízii. Tu sa stala taká vražda, tam boli také záplavy. Aj vám to príde na chvíľku ľúto, ale vy nie ste v tom centre, neprežijete to naozaj, šup, a hneď ďalšia správa. Ako náhle skončí príspevok, končím aj ja. Toto je naša spoločnosť. Môj názor je aj ten, že sme veľmi zameraní na budúcnosť a uniká nám to, čo sa deje teraz. Nevieme žiť v prítomnosti. Keď má môj syn zápas, som na štadióne, vidím, že je v bráne, blíži sa útok, prežívam to s ním. Ja nemyslím na to, čo bude zajtra v práci. My sme vždy akosi krok vpred bližšie k budúcnosti a pritom nikto ani len netuší, čo ho o hodinu čaká. Ďalšia vec je, nevieme si načúvať. Nechceme to, zvlášť, keď je to niečo, čo sa nám nepáči alebo nám to zaryje do svedomia. Hneď sme vzťahovační. Sme zlí na personál, na sestru, pretože: Ako si to môže dovoliť povedať. A pritom nevidíme to, že je to sestra, ktorá na každej smene rieši zomierajúceho pacienta.

Čím to je?

Stali sme sa ľuďmi, ktorí si viac hovoria: Potrebujem nejako prežiť, a žijeme v čase, keď sa akosi stalo zvykom: Nech sa každý stará sám o seba. V mnoho je to o tom, ako človek vníma svet, ako je otvorený prostrediu. Je ťažké prepínať: Tu som v práci, tu som doma, tu idem za svojím príbuzným do hospicu. Je úlohou sestry, aby toho príbuzného viedla. Nebude ho ani ovplyvňovať, ani kritizovať. Hoci si vypočuje všeličo. Najmä ak rodina nie je zmierená s tým, čo sa deje, a prichádza do hospicu z hektického prostredia. Je to do istej miery aj prirodzené.

Keď niekomu poviete, že pracujete v hospici, čo je prvá reakcia?

“Ako tam môžeš pracovať? Čo ťa k tomu viedlo?” a ešte mi povedia: “Preto máš takú smutnú tvár.”

Trošku máte.

Ja tvrdím, že je to pokoj, je to aj prežívanie radosti. Hoci to tak nevyzerá. Môžno je to do istej miery aj vyčerpanie. Moje dievčatá tiež chodia z práce vyčerpané, pretože dávajú energiu zomierajúcemu pacientovi. No stáva sa aj to, že od zomierajúceho dostanete energiu vy. Ja som dostala energiu preto, aby som mohla toho pacienta potiahnuť. Tiež je to čosi úžasné, čo človek v takej chvíli zažije. Pacient vie niečo povedať alebo nejako neverbálne zareaguje, čo vás tak pozitívne  dobije, že ho doprevádzate až ku koncu. Ozaj ide o vzájomné obohatenie, ale to sa deje na duchovnej úrovni, nemusí to byť viditeľné.

Keď sme hovorili o rozdieli medzi státím a sedením pri lôžku, čo vy ako človek, ktorý pri tom lôžku umierajúce sedí, vnímate? Možno je to niečo, čo by sme mali vnímať my všetci.

Keď tam sedíte, niekedy nepríde nič. Len sedíte potichu. Stíšite sa natoľko, že nevnímate okolie. Nepočujete, čo sa deje na chodbe. Zrazu vidíte len toho pacienta. Ja vnímam napríklad to, že keď rodina príde, nevie, čo má povedať. Pýtam sa ich, keď ste predtým prišli domov, o čom ste sa zhovárali? To je problém. My nekomunikujeme o vnútornom svete. Povieme, čo nové v práci, že deti si robia úlohy, čo bude na večeru. Ja príbuzným napríklad radím, aby si vzali so sebou knihu, ktorú majú rozčítanú, alebo nech opíšu svoj deň cez to, čo ich potešilo alebo zarmútilo. Nech hovoria príbehovo. A treba sa vedieť aj rozlúčiť, slovami: Mám ťa rád. Povedať niečo, čo kedysi možno bolo zriedkavé.

Keď pacient zomrel, povedala som si: Končím

Spomínate si na svojho úplne prvého pacienta, ktorý odišiel a vy ste si uvedomili: Tak, toto teraz budem robiť?

To naštartovanie na hospicovú prácu bolo dvojité. Pri prijatí sa ma doktorka pýtala, či mi niekedy zomieral pacient. Jasné, že nie. Pozrela sa na mňa a vraví: S vami ešte bude práca, ale budete dobrá. Nevedela som, o čom to hovorí. Robila som si svoju bežnú prácu a potom prišiel pacient. Jasne ho mám teraz pred očami. Pri sprevádzaní som mu dávala maximum. Bolo to popoludní, keď začal odchádzať. Bola som v službe so sestrou, ktorá už bola skúsená, ostali sme teda s ním do konca. Ako náhle vydýchol, postavila som sa a vravím: Pani doktorka, toto nie, ja odchádzam. Doktorka sa so sestričkou na seba pozreli: Dáme vám ešte čas. Odišla som z izby a vyhlásila som, že som s hospicovou praxou skončila.

Čo sa dialo potom?

Prišla kolegyňa a opísala mi, čo musí nasledovať. Že toho pána treba umyť, obliecť, pripraviť a odprevadiť z hospicu. Nemala som strach. Ani pocit úzkosti. Všetko bolo v podstate v poriadku, ale vy si skrátka poviete, toto nie. Hneď na to som slúžila pri jednej akčnej pacientke, trhala periny, nadávala nám, zlostila sa. Tak som si k nej prisadla, podala som jej ruku, ona ma po nej niekoľkokrát udrela, no ja som sedela a dívala sa. Potom som sa jej spýtala: Prečo ste taká zlá, čo sme vám spravili? Odpovedala: Nič. Vtom mi čosi povedalo, že toto je spôsob, akým sa tá pani vysporiadava s odchodom. Ešte v ten deň poobede odišla. Povedala som si: Pane Bože, aký si ty dobrý, že si mi dal priestor s tou pacientkou. Odchádza pri mne a dokázala sa upokojiť. Neodišla, keď nám trhala periny, odišla v pokoji. To bol prelom. Potom to už išlo skoro ako podľa nejakej ukážkovej šablóny.

Vždy?

Prichádzali aj pacienti, ktorí neboli vysporiadaní. Často išlo o ľudí z rozvrátených rodín, kedy príbuzní nekomunikovali. Keď dostanete pacienta, ktorý má rakovinu, bol to alkoholik, ktorý naubližoval rodine, dvadsať rokov deti nevidel, chodil krížom-krážom, život bol gombička, čo si poviete? Pacient potrebuje odísť, nemôžete ho nechať tak. Ako by ste potom žili vy? Ten pacient bol ťažký oriešok. No je to o trpezlivosti, sedíte pri lôžku. Pacient začne rozprávať. A zrazu vysloví želanie: Chcel by vidieť deti. No, volajte tým deťom, keď sú plné rán. Ale to je hospic, ste sestra, beriete do ruky telefón a musíte sa pokúsiť. Prvé telefonáty boli zlé, no nakoniec sa ozvali deti. Prišli aj sa rozlúčili. Bol to krôčik a ten pán odchádzal vyrovnanejší. Keby sme robili len paliatívnu medicínu, nebudeme toho pacienta počuť a nedotiahneme to do konca.

Mali ste v hospici aj deti?

Skúsili sme to. Mala som polročného pacienta s karcinómom kosti. Bolo to strašné. Bol príjem, stáli sme ako obarení. Ani ho prebaliť, ani obliecť, báli sme sa, že mu pukne kostička. Bolo to krátko pred Vianocami. Nakoniec sme to ale zvládli, ja som ho vzala na omšu. Celý čas tichučko spinkal a na ďalší deň v náručí kolegyne odišiel. Mali sme tu aj deti vo veku 13 a 14 rokov. Chlapček a dievčatko, tiež s karcinómom kosti. Bolo hrozné vidieť, ako môže diagnóza postúpiť ďaleko. Nič nezaberalo. Dievčatko nebolo ochrnuté, mala otvorené rany, bolesť neznesiteľná. Chlapček bol ochrnutý, prežíval to ľahšie. Pre nás všetkých to bolo bolestné, pretože vy viete, že tie deti sú pri vedomí, orientujú sa, všetko vnímajú, len ich organizmus deň po dni zlyháva. Čas, ktorý sme s nimi strávili, sme sa snažili využiť naplno. Deti už nemáme. Aj z toho dôvodu, že môj názor je, že deti majú odchádzať v náručí svojich rodičov, doma, vo svojej izbe, medzi svojimi hračkami. Preto veľmi fandím všetkým mobilným hospicom. Sprevádzať dieťa je veľmi ťažké.

Spomínate si na nejaký špecifický príbeh pacienta?

Mali sme tu mamičku rómskeho pôvodu s onkologickou diagnózou, mala tri detičky. Vieme, že rómska komunita má svoje špecifiká, museli sme do nej trošku vojsť a spoznať gro, vedieť, aké rituály majú pri zomieraní a rešpektovať to. V tejto rodine panoval silný patriarchát, keď manželka ochorela, muž si našiel inú, čo odôvodnil tým, že jeho prvá žena mu už neporodí deti, a tak o ňu stratil záujem. Prišla matka chorej na návštevu, pýtam sa jej, kde sú deti. Odpovedá, ona im také niečo nemôže ukázať. Pýtam sa jej, čo spraví, ak dcéra odíde a deti sa budú pýtať, kde je mama. Nakoniec ich priviedla a prišla aj svokra. Zaujímavé bolo sledovať, že Rómovia sa síce boja smrti, ale tá naša pacientka ešte pár dní pred odchodom si stála za tým, hoci bola ubolená, že ona ešte musí ísť k deťom a domov. Nuž, pomohli sme jej. Doma sa urobila veľká hostina, bašável, všetci sa s ňou rozlúčili. Vrátila sa do hospicu a odišla. Situácie boli skutočne všelijaké.

Aj ste si niekedy povedali: Toto je také nespravodlivé, táto smrť?

Príde aj hnev, zlosť, aj to, že to nechcete prijať. Najhoršie je to pri mladých, tí predsa majú ešte čas. Dnes môžem povedať, po všetkých tých skúsenostiach, utrpenie je v nás a my sa musíme vyrovnať, že život smrťou skrátka končí. A môže to prísť kedykoľvek a musíme sa s tým popasovať. Smrť za vás nikto iný neprežije. Môže byť krutá, ťažká, zlá, ale je súčasťou života. Ja som nikdy neľutovala, že som vstúpila do hospicu. Prijímam to, že koniec príde. Ale vidím na mojich dievčatách, keď je nejaké obdobie, ktoré nás veľmi vystresuje. Ide o čas, kedy máme za sebou viac úmrtí naraz, kolektív je z toho veľmi vyčerpaný. Potrebujeme si to rozobrať, povzbudiť sa, aby sme mohli ísť ďalej. Lebo vy žijete.

Väčšina ľudí umieranie nikdy nevidela. Dá sa opísať, čo sa s umierajúcim človekom deje?

Zomieranie je úsek života, kedy si človek uvedomuje, že je čas ukončiť plány. Že je čas zmieriť sa, upratať si život tak, ako keď si v jeseni upratujeme lístie na dvore, aby sme sa na ňom nepošmykli. Keď mi dievčatá povedia, že stav pacienta sa zmenil, že bol chodiaci, no zrazu nám zaľahol, prvé dni sledujeme, či nejde len o virózu. Ak stav trvá a pacient nereaguje, znamená to, že sa pripravuje. Posledné hodiny trávime s ním. Sám nám dáva vedieť, čo sa deje. Hovorí napríklad: Obujte mi topánky, odvezte ma na autobus, sestrička, ja už idem domov. Sestry, ktoré pracujú v hospici, vedia, že ten človek sa lúči.

Ak človek hovorí o ceste, znamená to, že jeho vedomie je na nejakej ceste?

Buď sa to týka niečoho, čo potrebuje vysporiadať, ale tak či tak dospejeme ku koncu. Niekedy sa stane aj to, že pacient nechcel ísť na spoveď, odmietal naše modlitby, a zrazu chce kňaza. Tu vieme, že sa dáva do poriadku. Upozorníme rodinu a komunikujeme s nimi, či s ním chcú byť. Ak áno, je to pre nás veľké plus. Niektorí sú takí, že nám povedia, že nechcú, aby sme im potom zavolali. Krátko pred smrťou sa objavia aj objektívne príznaky. Tvár má popolavú farbu, vystúpi nos, objavia sa posmrtné škvrny, nechty sú dofialova. Posledný výdych je všelijaký. Niekedy sa stane to, že vycítime, že máme odísť a modlíme sa na chodbe. Niekedy vezmete pacienta za ruku. Je to individuálne. Je to naozaj o tom, že ten človek si sám narežíruje, ako to chce. Väčšinou pacienti odchádzajú, keď sa pri nich modlíme. Zatvoria oči, pokojne vydýchnu. Mám málo skúseností s odchodom, že by v človeku panoval nepokoj.

Čo sa deje potom?

Necháme si ho ešte také dve hodinky na izbe. Aj sa s ním rozprávame, opisujeme, čo sa s ním bude ďalej diať: Teraz vám ideme po veci, ideme zatelefonovať tomu a tomu, poobliekame vás. Keď pacient rád spieval, dievčatá aj zaspievajú. Poumývame ho. Necháme ho ešte v izbe.

Má to nejakú, nazvem to, vyššiu funkciu?

Máme pocit, že mimo nás sa niečo deje, no my sme toho súčasťou. Vravíme si: Pane Bože, ak si tam hore, tak ty si ešte robíš nejakú robotu.

Takže sa deje čosi veľmi intuitívne.

My nechávame ten čas akosi dôjsť. S mŕtvym telom zaobchádzame tak, ako so živým. Je to niekto, kto odišiel, no niečo tu i nechal. Rozlúčka je o tom, že sa pýtame rodiny, čo mu máme dať do rakvy, ako ho máme odprevadiť. Sme pri tom pacientovi do poslednej chvíle. Keď príde pohrebná služba, zatvárame rakvu spolu s nimi. Pacient odchádza, stojíme vonku, dávame mu posledné zbohom. Zo začiatku som mala skúsenosť, že kedysi pohrebné služby chodili s vakmi. Do vaku sa dalo telo nášho zosnulého, zazipsovali zips, koniec. Urobili to raz. Povedala som, že chcem takú službu, ktorá má úctu k telu.

Prečo nie vaky?

Je to nedôstojné. Keď telo uložíte do rakvy, dôstojne v nej leží. Keď telo dáte len tak do vaku, potom sa s ním v sanitke hocijako narába. No, skrátka nie. A to som mala ešte taký zážitok, že človeka naložili úplne nahého, takého, aký prišiel na svet. To bolo viac boľavé, než to, že sme ho pred chvíľou odprevadili. Personál si sám povedal, že také niečo už nechce vidieť.

Zomierame v nemocnici za plentou

Kto sú rodiny, ktoré sa rozhodnú pre hospic?

Tam najčastejšie vstupuje do rozhodnutia to, že hospitalizácia v nemocnici skončila a rodina nedostane veľa ponúk. Buď dať príbuzného do sociálneho zariadenia, alebo si to ponechať doma, alebo je možnosť hospic. Najideálnejšie je práve to domáce prostredie. Tu sa potom ukazuje, aká je tá rodina, aké hodnoty vyznáva, ako žije, žila, čo blízky pre nich znamená. To, čo je smutné, hospicovú starostlivosť si nemôže dovoliť každý. Pacient si za to, že môže byť v hospici, musí doplácať. Niektoré rodiny však na to, aby mali príbuzného doma, nemajú podmienky ani nevedia ako sa postarať. Kedysi sa zomieralo doma, bolo to prirodzené, ale aj tie rodiny boli doma. Dnes živiteľ rodiny je preč, mama je zamestnaná, deti sú na školách, blízky ostáva doma sám. No na hospic je čas vtedy, keď je čas odchodu, je tam odborný tím, ktorý dokáže takúto situáciu zvládnuť, nie je to miesto na odloženie ani miesto len pre starého človeka.

Kde dnes najčastejšie ľudia umierajú? Je to doma, v nemocnici?

Čísla nemám, ale môj osobný názor je, že je to stále nemocnica. Čo by nebolo zlé, ak by mala vytýčené hospicové lôžka, kde by mala rodina permanentný prístup, kde by mal prístup duchovný, psychológ alebo niekto, koho pacient chce vidieť. Je smutné, že taký pacient dnes odchádza naozaj ako niekto posledný, o koho už niet záujmu. Dá sa za plentu a nech dodýcha medzi ostatnými pacientami, ktorí ani netušia, čo sa deje a ani nie sú pripravení na to zvládať situáciu. Taktiež by pomôckou bolo, aby už existujúce hospice mali mobilné jednotky, ktoré by mohlo privolať hociktoré oddelenie v nemocnici, najmä keď vie, že rodina si hospic nemôže dovoliť. Čo je tiež smutné, začali sa otvárať sociálne zariadenia, no otvárajú ich ľudia, ktorí nemajú skúsenosti s pomáhajúcou profesiou. Zabúda sa v nich napríklad na zdravotnú starostlivosť. Zabúda sa na to, že v týchto zariadeniach ľudia odchádzajú. Taktiež zomierajú často sami. Spomeniem aj to, že v týchto zariadeniach pracujú opatrovatelia, väčšina má opatrovateľské kurzy, ďalej pracujú cez projekty úradov práce, čiže krátkodobo. Personál sa strieda, kvalita nemôže byť zachovaná.

Spoločnosť starne, už dnes je nevyhnutné zaoberať sa tým. Je pre mňa nepredstaviteľné, že takto máme fungovať ďalších dvadsať rokov.

Pokiaľ niečo v hospicovej starostlivosti neurobíme, budú nám ľudia odchádzať v sociálnych zariadeniach, opustení v izbičke. Teraz síce zákon hovorí o 40 lôžkach v sociálnom zariadení, ale ak tam aj pracujú dve opatrovateľky a v noci len jedna, ony nedokážu ustriehnuť, že niektorému zo seniorov náhle zlyhalo srdce alebo, že práve ten klient dnes odíde, nevedia posúdiť stav ani odprezentovať situáciu, práve to je opäť možnosť hospicových jednotiek.

Spôsobuje tento fenomén to, že smrť je skrátka tabu? Nebavíme sa o nej, neriešime ju, tým sa na ňu nepripravujeme.

Je to tak, my ju vôbec nechceme prijať. Ako tak sme prijali počatie, dnes sa vedú diskusie o tom, či interrupcie áno, nie, vedú sa diskusie o umelom oplodnení. O tom sa ešte hovorí. Ale pokiaľ ide o prirodzený koniec, tam zlyhávame. Najhoršie je, že neberieme do tímov ľudí, ktorí sa tým zaoberajú a majú niečo prežité. Pretože jedno je teória a jedno prax. Mne sa zdá, že ľudia z praxe sú dôležitejší než teoretici. Pokiaľ má teoretik prax, môže to podať ďalej. Ale väčšina teoretikov dnes nemá prežitú teóriu priamo pri lôžku. Má ju napríklad sestra, ktorá to robí desať rokov a na každej jednej smene je so zomierajúcim. Ona dokáže jasne verbalizovať potreby klienta, tie pravé, nie tie, ktoré opíšeme vo fázach zomierania. Prax dokáže prehodnotiť rebríček teoretika a tak byť prínosom tým, ktorí sa učia hospicovej starostlivosti.

Čo dnes prax teoretikom ukazuje najvypuklejšie?

Je to hľadanie súladu medicíny s hospicovou starostlivosťou. Tam vidím veľké medzery. Na jednej strane chápem lekára. Hippokratova prísaha, etický kódex, Úrad pre dohľad, príbuzní. Beriem to. Lekár je odborník a špecialista v danom odbore. Ale keď hovoríme o hospici, tam by mal lekár vystupovať  inak. Lekár, ktorý má vysporiadanú smrteľnosť, by mal akceptovať smrť pacienta, aj keď je to veľmi ťažké. Je to nevyhnutné prijať. Mal by si vedieť položiť otázku: Čo svojím rozhodnutím urobí pre hospicového pacienta s vedomím, že akékoľvek medicínske rozhodnutie neodstráni chorobu a nezvráti čas smrti, len ho ovplyvní na chvíľu. Napríklad výsledky vykazujú podať antibiotiká, no sestra vie, že pacientovi sa v týchto dňoch priťaží a skombinuje sa to s hnačkovaním, alebo dostane zápchu, príde nechutenstvo a pacient jej menej zje, vypije, odmieta aktivitu, má bolesti brucha.

Vždy ide o správne rozhodnutie, do akej miery medicína pomôže a do akej miery priťaží, pretože všetko má dve strany. Hospicový pacient sa má napiť, najesť, má byť v suchom, čistom, má mať pokoj a miernenie symptómov, ktoré mu znepríjemňujú prežívanie a s týmto vedomím by  mal hospicový lekár k svojmu pacientovi v hospici pristupovať. My tú chorobu už pacientovi neodstránime, urobíme len to, čo možno trošku ovplyvní infekciu, no strácame pacienta pre iné veci a aj čas, ktorý je pre neho vzácny.

Ja ako laik to môžem chápať, ale zároveň, keď to počujem, nemôžem sa ubrániť pocitu, veď bojujme až do konca. Zrejme si musím urobiť poriadok v pojmoch, a teda určiť si, čo je nádej na život a proces neodvratného umierania. Čím to je? Nemáme to vo vedomí?

Určite je to tým, že človek nechce zlyhať a hľadá všetko možné. Povie si: Je 21. storočie, neexistuje, aby ešte nebola nejaká metóda. Žiaľ, smrť je naplnením času. Je to ťažké, aj ja sama bojujem, hľadám kompromisy a odpovede. Tiež si neraz kladiem otázku: Urobila som všetko, rozhodla som správne? Ak pacient odišiel bez bolesti v kruhu svojej rodiny, urobila som správne. Aj lekár vie, že pacient zomiera, ale ešte treba to a to. Ale vieme, že to ten pacient chce? Bola som pri jednom nakrúcaní, kde sa ľudí na ulici pýtali, čo je to hospic. Ani jeden človek nepovedal, že je to miesto pre dôstojné zomieranie. Každý tipoval, že ide o miesto, kde sa dávajú blízki, keď sa oňho nevieme postarať, alebo že je to zariadenie pre starých ľudí, čo vôbec nie je pravda. Sú ľudia, ktorí prichádzajú do hospicu a ich blízky má dušu na jazyku, a povedia vám, že chápu, aké je to miesto, ale väčšina vám povie, že ich blízky sa prišiel len zrehabilitovať. Keď to počujete, je vám ťažko, lebo sa pozriete na toho blízkeho a poviete si: No super, zasa budeme sprevádzať bez príbuzných, lebo tí to neprijímajú.

Čo hospic u živých mení?

Prestanete sa pozastavovať nad banalitami. Nezaťažujú vás tak, ako možno predtým. Prestanete siliť veci, nemáte potrebu ísť do konfliktov.

Veríte v život po smrti?

Verím a teším sa naňho. Pretože to môže byť niečo veľmi pekné.

Image by Use at your Ease, Pixabay