Sila dotyku, venované obzvlášť mužom

od feb 18, 2019kranio, osobný rozvoj, terapie

Sila dotyku, venované obzvlášť mužom

18 feb, 2019 | kranio, osobný rozvoj, terapie

Celé týždne som premýšľal o tom, ako sa natiahnuť za rukou svojho otca. Pomaly umieral v opatrovateľskom domove a nikto z tých, čo ho navštívili – od mojej matky, jeho manželky po dobu 42 rokov,  až po mojich 3 súrodencov – ho nechytil za ruku. Ako sa dotknete niečoho, čo bolo na toľko desaťročí narážkou násilia, a ešte horšie, odmietnutia?

V mihotavom prítmí čierno-bieleho filmu, ktorý sme spolu pozerali, som to konečne spravil. Dotkol som sa ruky môjho otca, ktorú som nedržal, odkedy som bol malým chlapcom. Jeho zovreté prsty sa otvorili a otriasli niekoľkými dlho zamknutými dverami vo mne, potom sa jemne zavreli okolo mojich. Pred tým, než som odišiel, som urobil ešte niečo ďalšie, čo žiaden z mužov v mojej rodine nikdy predtým nespravil. Naklonil som sa blízko k otcovmu uchu a zašepkal som, „ľúbim ťa“.

Odvtedy som zistil, že mnohí muži v strednom veku zdieľajú tento diskomfort z dotyku ruky iného muža. A tiež, že podľa expertov nesexuálny dotyk prispieva k nášmu celkovému zdraviu.

„Dotyk je prvým, a možnože tým najpodstatnejším jazykom, ktorému sa učíme keď sme maličkí“, hovorí Tiffany Field, riaditeľka Výskumného Inštitútu Dotyku (Touch Research Institute) na Fakulte Medicíny Miamskej Univerzity. „Dotyk môže mať priamejší dopad než slová“, píše Dr. Field, „pretože je fyzický a vedie k celému reťazcu bioelektrických a chemických zmien, ktoré v základe relaxujú nervový systém“.

Benefity nesexuálneho dotyku znejú ako reklama na tonik z 19. storočia, až na to, že účinky dotyku boli vedecky overené. Zistilo sa, že dotyk, okrem iného, pomáha redukovať stres, srdečný tep a krvný tlak. Potvrdilo sa tiež, že v tele znižuje úroveň kortizolu (obzvlášť u žien), ktorého vysoké hladiny inak obmedzujú funkcie pamäte a, čo je najkritickejšie, odolnosť imunitného systému.

Mali by to byť skvelé správy, že niečo zadarmo, široko dostupné a bez nežiaducich účinkov je pre nás také dobré, ale v našej spoločnosti s averziou voči dotyku je to ignorované. Hoci je naša (americká) kultúra spoločenská, na rozdiel od Talianov, Grékov, Francúzov alebo Latinoameričanov, priateľská intimita sa obmedzuje iba na ústa. Jay Skidmore, bývalý predseda oddelenia psychológie na Pacifickej Univerzite v Seattli poukazuje na to, že naše sociálno-kultúrne trendy sa už celé dekády zameriavajú na obmedzenie dotykov.

Samozrejme, nebolo by prekvapením, keby nedávne obvinenia zo sexuálneho obťažovania verejnými osobnosťami nespôsobili u ľudí ešte väčšiu plachosť z iniciovania alebo prijímania fyzického kontaktu.

Mnoho mužov si v skutočnosti v prítomnosti iných mužov stráži svoje ruky. U mladých mužov sa to prejavuje v okamžitom popretí homosexuality, keď sa náhodne dotknú iného muža. U starších sa to zrkadlí v tom istom trápnom diskomforte (alebo strachu), ktorý ja i ďalší muži zažívame, keď máme čeliť dotyku s iným mužom, dokonca i blízkym. A predsa sú tieto reakcie pomerne moderným fenoménom. V skorých amerických hostincoch muži zdieľali postele s cudzincami, a bádanie vynáša na svetlo listy – vrátane korešpondencie Abrahama Lincolna – ktoré odhaľujú, ako muži často medzi sebou pestovali priateľstvá , ktoré boli viac emocionálne a fyzicky intímne, než vzťahy pestované so ženami. Niektoré z prvých fotografií, zozbierané v knihe “Bosom Buddies: A Photo History of Male Affection,” to dokladujú.

Fotky prevzaté z webu Art of Manliness:

Psychológ Ofer Zur poznamenáva, že pre väčšinu (amerických) mužov 20. A 21. storočia sa kontakt obmedzuje na násilie, alebo sex. Podľa sociológa Michaela Kimmela, ktorý sa zaoberá štúdiom maskulinity, sa fyzický dotyk dvoch heterosexuálnych mužov smie odohrávať iba v kontexte, ktorý „stráca akúkoľvek asociáciu s homosexualitou“, ako sa to deje napríklad v športe.

Strach, ktorý obklopuje nedostatok platonického dotyku medzi (americkými) mužmi zároveň poháňa deštruktívnosť ich rúk, zistila štúdia v žurnáli Adolescence z roku 2002. Doktorka Field bola hlavnou autorkou výskumu, ktorý sa zaoberal 49 kultúrami. „Kultúry, ktoré vykazovali minimálnu fyzickú náklonnosť voči malým deťom, mali významne vyššie výskyty násilia medzi dospelými. Ale tie kultúry, ktoré preukazovali významné množstvo fyzickej náklonnosti voči deťom, nemali takmer žiadne násilie medzi dospelými.“

Veľkou súčasťou problému je to, ako sa muži vyrovnávajú s metlou 21. storočia, ktorá zabíja mužov oveľa skôr, než ženy: stres. Ženy skôr zaujímajú prístup ´postaraj sa a spriateľ sa´, ktorý pozýva dôveru a umožňuje spoluprácu s ľuďmi, ktorí môžu pomôcť vyniesť problém na povrch a nájsť pomoc v núdzi.

Nie však muži. Keď čelia stresu, majú tendenciu stať sa kovbojmi, stanú sa stoickými, emocionálne stiahnutými a, až príliš často, izolovanými. Je pravda, že ženy, na rozdiel od mužov, produkujú v strese vyššie dávky oxytocínu – upokojujúceho, väzbu posilňujúceho hormónu a transmitteru, čo zvyšuje ich schopnosť poradiť si. Výskum ale dokázal, že aj mužom, aj ženám hladina oxytocínu stúpa, keď dostávajú láskyplný dotyk od svojho partnera, a spolu s dávkami oxytocínu vdychovaným nosom dochádza k redukcii strachu a zvýšeniu hladiny dôvery, štedrosti a empatie.

Keby tento kovbojský prístup mužov mentálne alebo emocionálne posilňoval, nebol by to problém. Ale pocit povinnosti potlačiť stres a s ním súvisiace emócie, vnímané ako nemužské, mužov nerobí odolnejších. Podľa výskumov doktora Zura ich robí zraniteľnejších, spúšťa úzkosť a depresiu. Takisto v nich vytvára pocit, že nemajú nárok na vyhľadanie mentálnej pomoci. Podľa štúdie U.C.L.A z r.2000 sa namiesto toho u mužov omnoho častejšie ako u žien v reakcii na stresujúce zážitky rozvinú k stresu pridružené poruchy, napríklad hypertenzia, alebo závislosť na omamných látkach.

Existuje dôvod, prečo absolútne väčšinovou klientelou súkromných služieb novodobého túliaceho priemyslu (profesionálne služby neerotického túlenia, ponúkané v čoraz väčšom množstve amerických štátov – pozn. prekladateľky) sú bieli, hetero, vzdelaní, rozvedení muži okolo 50tky. Ďalšie závratné množstvá bielych mužov z pracujúcich tried pomaly prepadajú závislostiam a samovraždám ako dôsledok emočného utrpenia a strádania.

Práve túto populáciu mal na mysli Kory Floyd, profesor komunikácie na Univerzite v Arizone, keď písal o deprivácii z nedostatku náklonnosti (orig. “affection deprivation”, pozn. prekladateľky) v štúdii s vyše 500 účastníkmi, vydanou r. 2014. Dr. Floyd pri skúmaní efektu „dotykového hladu“ (orig. „skin hunger“, pozn. prekladateľky) zistil, že ľudia, ktorí trpeli týmto fenoménom boli okrem iného viac osamelí, depresívni, mali menej sociálnej podpory, zažívali viac výkyvov nálad, úzkostných porúch a neschopnosti interpretovať či vyjadriť emócie. Tento nedostatok náklonnosti koreloval s typom „vyhýbavej, vystrašenej väzby“, ktorej reakcie vidíme u citovo deprivovaných detí v detských domovoch – a u mnohých mužov. Podľa Dr. Floyda muži „oveľa častejšie než ženy hlásili, že dostali menej prejavov náklonnosti od druhých, než by si priali“.

Niektorí Britskí muži sa však vydali na cestu späť do budúcnosti. Podľa štúdie, uverejnenej v októbri 2018 v Men & Masculinities viac ako 30 heterosexuálnych vysokoškolákov v poskytnutom interview uviedli, že sa cítia bezpečnejšie pri maznaní, objímaní a zdôverovaní v platonických mužských priateľstvách, než so svojimi priateľkami. Tieto „bromance“ im totiž poskytujú menej posudzovania a viac emočnej stability, možnosť emočného odhalenia sa, sociálne naplnenie a lepšie riešenie konfliktov, v porovnaní s emočným životom, aký zdieľajú s partnerkami.

Nedávno som mal zopár pív s novým priateľom. (Iniciovala to moja žena, vediac, že som sa cítil osamelo, odkedy sme sa nasťahovali do nového mesta.) Od začiatku sme šli hlboko, vymieňali si historky o našich otcoch a zápasoch dospievania v kultúre, ktorá stále opovrhuje mužskou citlivosťou. „Ženy na to prišli“, snažil som sa prekričať hlasné udieranie do neďalekých barových dverí, ktoré sa zjavne zasekli. „Nájdu si priateľky, alebo sestry, s ktorými sa môžu porozprávať, keď veci škrípu,“ povedal som, ako sa náš čašník konečne prebil cez zaseknuté dvere.

Keď sme vstali na odchod, urobil som niečo, čo zriedka robím dokonca i s blízkymi priateľmi: Objal som ho. Po druhýkrát za ten večer zaseknuté dvere povolili.

Autor článku:
Andrew Reiner,
Towson University

Anglický originál článku s originálnymi linkami uverejnený na The New York Times

Preklad z angličtiny:
Eva A. Fridman, MA.

ODBER NOVINIEK
No Fields Found.

NAJBLIŽŠIE AKCIE

Trauma a zdravie - návrat odolnosti ONLINE

KEDY: 28/03/2024 - 25/04/2024
o 19:00 - 21:00
KDE: Online, Zoom
voľné miesta

Konštelácie traumy

KEDY: 12/04/2024 - 13/04/2024
o 10:00 - 18:00
KDE: Klincová 743/20, Bratislava
voľné miesta

Konštelačná sobota v Poprade

KEDY: 27/04/2024
o 10:00 - 18:30
KDE: Nábr. Jána Pavla II. 16, Poprad
voľné miesta

> všetky kurzy <