Priatelia, ale i klienti mi často hovoria, že sa konečne majú dobre, dosiahli to, čo chceli, ale ten pocit WAU, tá plnosť a intenzita radosti sa jednoducho nedostavila. Celá naša kultúra sa pachtí sa všemožnými cieľmi, aby zažila práve tento pocit. Tú intenzitu, akú si pamätáme z prvej zamilovanosti. To, za čo si platíme pri adrenalínových zážitkoch, keď sa trošičku priblížime smrti, ale pred čím všemožne utekáme, keď sa jej naozaj ideme dotknúť.

Sme kultúra závislá na zážitkoch, na intenzite prežívania. Ale v skutočnosti neplatíme za to, že tieto zážitky dostaneme, ale za to, že budú iba dočasné. V ich dočasnosti je naša jediná útecha. Intenzita prítomnosti je totiž rovnako krásna, ako aj hrozivá. Otvára totiž dvere skrytým túžbam, nesplneným snom, pravdivosti o nás samotných. Nastavuje zrkadlo tomu, čo sme urobili s dnešným a predošlým dňom svojho života. Odráža všetky naše malé i veľké klamstvá, pohodlnosť, falošnú istotu.

Nekompromisne ukazuje na všetky pocity, ktoré roky posielame čušať do rohu našej duše. Keď cítime, že už potrebujeme odísť z tohto bytu, z tohto mesta. Keď vieme, že z tejto práce sme si už odniesli všetko, čo sme mali, ale sme pohodlní pohnúť sa ďalej v ústrety neistote. Keď sa snažíme prehliadnuť chlad, ktorý cítime vedľa svojho partnera, lebo sa cítime starí na zmeny. Keď označíme sami seba za blázna, pretože naše sny nie sú dostatočne praktické a naše túžby nemajú dostatočnú logiku.

Čo z našich životov by obstálo v tejto skúške pravdivej prítomnosti? Nekonečné hodiny zhrbené v kanceláriách, roky kompromisov a ústupkov, absurdné činnosti a veci, ktorými zaháňame tieseň? Pretože stretnutie s prítomnosťou je v skutočnosti stretnutím so smrťou. Odsekáva všetko, čo už uplynulo a nedovoľuje rašiť útešným fantáziám toho, čo by mohlo byť. Ostáva len to skutočné. Žiť v prítomnosti znamená byť neustále v kontakte s pravdou o sebe a o tom, čo je. S prázdnom, zánikom, neistotou.

V samotnej podstate sme úplne sami, a nikde neexistuje nič, čoho by sme sa mohli držať. Navyše, toto nie je problém. V skutočnosti nám to umožňuje konečne objaviť úplne pôvodný stav nášho bytia.
– Pema Chodron

Naša duša nám z času na čas udá nový smer. Môžeme ju nasledovať, alebo o ňu prísť. Rozhodujú o tom momenty tichého nevtieravého chvenia, ktoré zvykneme prehlušiť racionálnymi argumentmi. Odovzdať sa plynutiu svojej duše je často obrovským krokom do prázdna. Neexistuje žiadna istota, že niečo bude trvať, že niekto pri vás zostane, že sa niekým stanete. Keď vidíte, čo všetko stratíte, a nedokážete vôbec vidieť hodnotu toho, čo môže prísť potom, pretože to ešte vôbec nepoznáte. A predsa sa rozhodnete skočiť. Nakoniec, ani larva netuší, aké to môže byť motýľom, a či sa na druhej strane vôbec prebudí.

Nasledovanie pohybov duše je skokom von zo zabehnutých štruktúr, spôsobu, ako uvažuje a čo si cení naša spoločnosť. Ale je naša spoločnosť zdravá? Navonok zrazu robíme hlúposti a obraciame svoj život i životy našich blízkych naruby. Z pohľadu našich známych sme vymenili životné istoty za bláznovstvo. Ale v skutočnosti sme o životné istoty neprišli, iba sme si sami pred sebou dokázali priznať, že sme nikdy žiadne nemali.

Žit v prítomnosti znamená vzdať sa predstavy zmyslu; vzdať sa svojej výchovy, minulosti, ktorá nás sformovala; identity, ktorú sme si vybudovali. Nemusíme byť výnimoční, pretože už sme jedineční. Tak často si myslíme, že vieme. V skutočnosti nevieme nič, v našom živote neexistuje žiadna istota a táto základná pravda môže byť veľmi bolestivá. Ale zároveň keď si dovolíme sa do pocitu tejto neistoty uvoľniť, môžeme cítiť obrovskú krehkosť, hĺbku a nekonečnú otvorenosť nášho života.

Načretím do svojho vnútra nenájdete zmysel. Určite nájdete obrovskú extázu, zaplaví vás pokoj a ticho, cítite, že na vás pršia tisícky kvetov; je to majestátne, je to nádherné, je to zázrak, je to mystérium, ale nie je to zmysel.
Zmysel je pre obyčajné veci tohto sveta, význam je pre tie vnútorné.
– Osho