To, čo ako malé deti zažívame a pociťujeme voči mame a otcovi, sa pre nás stáva vzorom LÁSKY. Takúto istú lásku potom naše vnútorné dieťa hľadá aj v dospelosti – niekoho, pri kom budeme môcť zažívať tie isté familiárne pocity. A to aj vtedy, keď nás ten druhý zraňuje, alebo nie je vo vzťahu dostupný. Pretože náš mozog a nervový systém podvedome hľadá to, čo poznáme, a nie to, čo je pre nás dobré.
Vnútorné dieťa a ďalšie vnútorné “osobnosti”
Už C.G. Jung si uvedomil, že každé naše vývinové obdobie, každý zraňujúci zážitok či vytvorené presvedčenie môžeme v sebe neskôr stretnúť ako samostatnú vnútornú osobnosť – časť, ktorú sme čiastočne oddelili od svojho vedomia, aby sme sa uchránili pred zážitkami, ktoré v sebe niesla. Je to fascinujúci obranný mechanizmus, bez ktorého by sme neprežili! Kvôli tomu ale máme v sebe celú zoo rôznych fragmentov, s ktorými máme väčší či menší kontakt. A paradoxne, čím viac chceme nejaké časti (a náboj, ktorý nesú) zatlačiť do úzadia, tým silnejšie pôsobia v našom podvedomí a snažia sa preberať kontrolu.
Naše detské zážitky majú o to väčšiu silu, že vznikli v období, kedy sme ešte nemali dovyvinutý mozog a explicitnú pamäť a nevedeli sme sa v daných pocitoch zorientovať, ani im uniknúť. Vnútorné dieťa a iné časti, s ktorými sa môžeme stretnúť, sú zabudnutými vylúčenými fragmentami našej energie, ktorej sme sa vzdali, alebo sme boli o ňu pripravení. Práca s vnútornými časťami je teda zároveň znovuzískavaním celistvosti, životnej sily a dôstojnosti.
Čo sa naše vnútorné dieťa naučilo o láske?
Možno sme sa teda naučili, že láska vyzerá takto:
- musím druhým čítať myšlienky, naciťovať ako sa majú a predvídať ich potreby, aby som zabránil/a konfliktu či napätej situácii
- môj hlas a prejav nie je vítaný a nemá žiadnu hodnotu
- na druhých sa nedá spoľahnúť, musím byť silná/ý, samostatná/ý, a zvládnuť všetko sama/sám
- dostanem pozornosť len vtedy, keď budem chúďatko / keď budem robiť problémy / keď budem dokonalá/ý …
- ten druhý sa nikdy neospravedlní za svoje správanie, má vždy pravdu, chyba je vždy vo mne – spravil/a som asi málo, mal/a by som toho druhého viac pochopiť…
- musím si zaslúžiť to, že tu som
Nesieme si v sebe veľa presvedčení, ktorých si často vôbec nie sme vedomí. Náš vnútorný radar potom vyhľadáva partnerov / partnerky, kde sa môžeme cítiť rovnako, ako vtedy v detstve – zmätení, zahanbení, nedocenení, napätí, ustráchaní a pod.
Príťažlivosť nás chce viesť k uzdraveniu
Prečo nás títo ľudia dookola priťahujú? Pretože niekde vo vnútri v nás horí túžba dokázať si, že už nie sme bezmocní, že teraz dokážeme TOHO DRUHÉHO ZMENIŤ. Že niekoho prinútime nás UVIDIEŤ, UZNAŤ NAŠU HODNOTU, priznať svoj omyl atď. To však bohužiaľ väčšinou nefunguje. Naopak, ľudia, ktorí nás vidia a cenia si nás, prechádzajú často okolo nás nepovšimnutí a ich uznanie k nám nedokáže preniknúť.
Zároveň sa učíme základné vzťahové stratégie a spôsoby (ne)riešenia konfliktov:
- trestanie tichou domácnosťou
- odopieranie sexu
- zhadzovanie či výhražky
- dávanie ultimát, ktoré potom nedodržím
- obrovské hádky, ktoré sa nikdy dobre neuzavrú
- ukazovanie nadradenosti a morálnej prevahy
a ďalšie. Nové a nové negatívne vzťahové skúsenosti naše detské zranenia iba prehlbujú.
Ako z toho celého teda von?
Prestať sa snažiť zmeniť tých druhých
Naučiť sa vnímať svoje skutočné potreby vôbec nie je jednoduchý krok, keď sme sa naučili stále strážiť tých druhých. Potrebujeme sa naučiť starať sa o svoje zranené vnútorné dieťa, aby mohlo konečne dostať pozornosť, lásku a uznanie od nás, a nemuselo stále závisieť od druhých. Potom nemusíme cítiť taký veľký strach povedať nie, alebo nastaviť hranice, aby nás ten druhý neprestal ľúbiť.
Naučiť sa nejaké nové zručnosti, ktoré mi rodičia nepredali
Všetko v živote sa dá naučiť. Keď vidíme, že naše správanie a správanie partnera / partnerky neustále roztáčajú špirálu neriešiteľných konfliktov a drámy, môžem skúsiť niečo zmeniť na svojej strane. A to zmení celú rovnicu.
Rozlíšiť situáciu, v ktorej sme ako deti boli bezmocní, od súčasnosti, kedy máme množstvo možností
Nedávno som sa dočítala o zaujímavom neuro-vedeckom výskume. Časť mozgu, ktorá zodpovedá za našu orientáciu v čase, je pri traumatickom zážitku zahltená a prestáva dobre fungovať. To znamená, že keď neskôr príde nejaký spúšťač (zvuky, vôňa, veta, alebo aj správanie môjho manžela, ktoré mi pripomenie správanie môjho otca), zrazu neviem od seba dobre rozlíšiť minulosť a súčasnosť; môjho partnera od môjho otca. Potom začnem na partnera prenášať aj ďalšie pocity a reakcie, ktoré mám spojené s otcom. Pokiaľ sa toto deje obom partnerom súbežne, zakrátko vzťah prestáva byť udržateľný.
Ako s tým pracovať?
V terapii sa teda nedívame len do minulosti, ale trénujeme schopnosť zaraďovať vnemy, emócie a presvedčenia do správneho času. Zvyšujeme kapacitu spoznávať niečo, čo sme doteraz nepoznali a učíme sa nové možnosti reagovania a konania.
Máte chuť skúsiť s tým pracovať sami? Skúste sa v náročnejších situáciách sami seba spýtať:Koľko mám teraz pocitovo rokov? To čo teraz pociťujem a myslím si, je adekvátne súčasnej situácii, alebo to skôr patrí niekam inam?
Odpovede vám nemusia prichádzať hneď. Ale už toto otočenie pozornosti môže zmeniť veľa vecí vo vašom živote a vzťahoch.
