článok prevzatý z knihy: Grace&Grit, Ken a Treya Wilber

Pred piatimi rokmi som sedela pri svojom kuchynskom stole, pri čaji so starým priateľom, ktorý mi povedal, že pred niekoľkými mesiacmi zistil, že má rakovinu štítnej žľazy. Povedala som mu o svojej matke, ktorá mala pred pätnástimi rokmi operáciu kvôli rakovine hrubého čreva a odvtedy bola úplne v poriadku. Potom som mu opísala rôzne teórie, s ktorými sme ja a moja sestra prišli, aby sme vysvetlili, prečo rakovinu dostala. Mali sme ich niekoľko; naša obľúbená bola pravdepodobne tá, že bola príliš ženou môjho otca a nie dosť sama sebou. Špekulovali sme, že keby si nevzala chovateľa dobytka, možno by sa stala vegetariánkou a vyhla by sa tukom, ktoré preukázateľne podporujú vznik rakoviny hrubého čreva. Ďalšia naša obľúbená teória bola, že známy problém prejaviť emócie jej časti rodiny mohol prispieť k vzniku jej rakoviny. Počas niekoľkých rokov sme spohodlneli v našich teóriách o tejto traumatickej udalosti. Môj priateľ, ktorý zjavne o rakovine veľmi hlboko uvažoval, mi potom povedal niečo, čo mnou poriadne otriaslo.

“To nevidíš, čo robíš?” spýtal sa. “Zaobchádzaš so svojou matkou ako s objektom, ovíjaš okolo nej svoje teórie. Teórie druhých ľudí sa dajú vnímať ako znásilnenie. Ja to viem, pretože u seba som tie teórie o mojej rakovine, s ktorými prišli moji priatelia, vnímal ako zneužitie a bremeno. Nemám pocit že by vychádzali primárne zo starosti o mňa, a už vôbec ma v ťažkých časoch nepodporili. Ich teórie som vnímal ako niečo, čo mi urobili, nie ako niečo, čo urobili aby mi pomohli. Myšlienka, že mám rakovinu ich musela vystrašiť tak veľmi, že potrebovali nájsť dôvod, vysvetlenie, zmysel toho všetkého. Tie teórie mali pomôcť im, nie mne, mne spôsobili veľa bolesti.“

Bola som v šoku. Nikdy som sa nepozrela, čo bolo za mojím teoretizovaním, nikdy som nepremýšľala, ako musela moje teórie vnímať moja matka. Hoci jej ani jedna z nás o našich teóriách nikdy nepovedala, som si celkom istá, že ich vycítila. Taký druh atmosféry zrejme nepodporil dôveru alebo otvorenosť, alebo popýtanie si pomoci, uvedomila som si. Zrazu som pochopila, že som sa pre svoju matku spravila hlboko nedostupná počas najväčšej krízy jej života.

Tento incident s mojím priateľom mi otvoril dvere. Bol to začiatok posunu k väčšiemu súcitu voči ľuďom, ktorí sú chorí, k väčšiemu rešpektu k ich integrite, k väčšej láskavosti v mojom prístupe – a väčšej pokore v mojich myšlienkach. Začala som vidieť súdy, iba čiastočne skryté za mojím teoretizovaním a rozoznávať nepriznaný strach, ktorý ležal ešte hlbšie. Skrytý odkaz za takýmito teóriami sa začal vynárať. Namiesto “Mám o teba starosť, čo môžem spraviť, aby som pomohla?” som v skutočnosti vravela ”Čo si spravil zle? Kde si spravil chybu? Ako si zlyhal?“ A, nie náhodou, „Ako sa môžem chrániť?“

Videla som strach – neuznaný, ukrytý strach – ako to, čo ma motivovalo, čo ma nútilo, aby som prišla s príbehmi ktoré mi povedali, že vesmír dáva takýto druh zmyslu, že bol usporiadaný spôsobom, ktorý môžem kontrolovať. … Vydala som sa na cestu duchovného poznania, ale nezmenila som u seba potrebu pocitu kontroly, odvysvetlenia toho, čo som cítila ako ohrozujúce. Dávala som rozličným ochoreniam nálepky a zjednodušené vysvetlenia toho, čo znamenajú.

Navyše som si uvedomila, že som ich vždy vysvetľovala prostredníctvom minulosti, minulých skutkov, minulého prístupu. Pritom ma ani nenapadlo, že choroba môže byť jednoducho iba daná skúsenosť, ktorá má človeka nasmerovať iným smerom, a nemusí mať opodstatnenie ani v jeho minulom živote, alebo v jeho správaní. Môže byť dokonca súčasťou jeho životného poslania. V procese vysporiadavania sa s chorobou si človek často vyvinie novú silu, nové vlastnosti, ale je veľmi nebezpečné sa nazdávať, že ochorel, pretože mu tieto vlastnosti chýbali.

Počas posledných rokov som sa rozprávala s mnohými ľuďmi, ktorí mali rakovinu, s mnohými, ktorí boli krátko predtým diagnostikovaní. Najprv som si nebola istá, čo povedať. Najľahšie bolo rozprávať o svojich skúsenostiach ako rakovinovej pacientky, ale skoro som uvidela, že to často nebolo to, čo tá-ktorá osoba potrebovala počuť. Jediný spôsob, akým som mohla zistiť, ako niekomu pomôcť, bol počúvať. Iba keď som počula, čo sa mi snažili povedať, som mohla získať obraz o tom, čo potrebujú, o otázkach, s ktorými boli práve konfrontovaní, o druhu pomoci, ktorý by v tom konkrétnom momente naozaj pomohol. Keďže ľudia môžu prechádzať mnohými fázami počas priebehu choroby, ktorá môže byť tak vytrvalá a nepredvídateľná ako rakovina, učiť sa počúvať, čo potrebujú, je obzvlášť dôležité.

Niekedy, zvlášť keď pre nimi ležia rozhodnutia o liečbe, chcú ľudia informácie. Chcú, aby som im povedala o alternatívach, alebo im pomohla preskúmať konvenčné terapie. Ale keď si už raz vybrali plán liečby, už viac informácií nepotrebujú, aj keď to by bola tá najbezpečnejšia vec, akú by som im mohla poskytnúť. Teraz potrebujú podporu. Nepotrebujú počuť o nebezpečenstve ožarovania alebo chemoterapie alebo mexickej kliniky, ktorú si vybrali, voľbách ktoré urobili s veľkými ťažkosťami a po dlhom zvažovaní. V tomto štádiu by ich môj príchod s novými návrhmi o liečiteľoch, alebo technikách, alebo terapiách, mohol iba uvrhnúť späť do zmätku, mohol by u nich spôsobiť pochybnosti o ceste, ktorú si zvolili a tak podporiť ich vlastné pochybnosti.

Rozhodnutia, ktoré som spravila (ohľadne mojej liečby rakoviny) neboli ľahké; viem že rozhodnutia, ktoré musia ľudia urobiť v takomto type situácie sú z tých najťažších, s akými budú kedy konfrontovaní. Naučila som sa, že nikdy nemôžem dopredu vedieť, aké rozhodnutia by som spravila, keby som bola na niekoho iného mieste. Toto poznanie mi pomáha cítiť naozajstnú podporu k rozhodnutiam, ktoré robia druhí. Moja drahá priateľka, pri ktorej som sa mohla cítiť krásna aj keď mi vypadali vlasy, nedávno povedala: ? Nevybrala si si to, čo by som si vybrala ja, ale to je jedno.” Ocenila som, že to vtedy nenechala vojsť medzi nás, v jednom z najťažších období môjho života. Potom som povedala, “Ale ty nemôžeš vedieť, čo by si si vybrala; ja som si nevybrala to, čo si myslíš, že by si si vybrala. Ja som si tiež nevybrala to, čo som si myslela, že by som si vybrala.

Nikdy som si nemyslela, že by som súhlasila s chemoterapiou. Mala som obrovský strach z dávania jedu do svojho tela a strach z dlhodobých následkov na môj imunitný systém. Odolávala som až do samého konca, ale nakoniec som sa rozhodla, že napriek jej mnohým nevýhodám bola chemoterapia moja najväčšia šanca na vyliečenie.

Som si istá, že mám svoj podiel na tom, že som ochorela, podiel ktorý bol zväčša nevedomý a neúmyselný, a tiež viem, že hrám veľkú úlohu, tentokrát vedomú a zámernú, v procese uzdravenia sa a ďalšieho zdravého fungovania. Pokúšam sa zamerať na to, čo môžem teraz urobiť; rozmotávanie minulosti veľmi ľahko degeneruje do istého sebaobviňovania, čo sťažuje, a nie zľahčuje, robenie zdravých, vedomých rozhodnutí v prítomnosti. Som si tiež hlboko vedomá mnohých iných faktorov, ktoré sú zďaleka nad mojou vedomou či nevedomou kontrolou. Všetci sme, našťastie, súčasťou oveľa väčšieho celku. Rada si to pripomínam, aj keď to znamená, že mám oveľa menej kontroly. Všetci sme prepojení – so sebou navzájom, a tiež so svojím prostredím – život je príliš úžasne komplexný na to, aby jednoduché tvrdenie ako „tvoríš si svoju vlastnú realitu“ mohlo iba tak byť pravdou. Viera, že ovládam alebo tvorím svoju vlastnú realitu, sa ma v skutočnosti snaží vytrhnúť z bohatého, komplexného, tajomného a podporujúceho kontextu môjho života. Pokúša sa, v mene kontroly, poprieť sieť vzťahov, ktoré každodenne vyživujú mňa a každého z nás.

Ako poopravenie tvrdenia, že sme vydaní napospas väčším silám, alebo že choroba je zapríčinená iba vonkajšími činiteľmi, je táto myšlienka, že tvoríme svoju vlastnú realitu a preto aj svoju vlastnú chorobu, veľmi dôležitá a nevyhnutná. Ale zachádza príliš ďaleko. Je to prehnaná reakcia, založená na prehnanom zjednodušení. Došla som k presvedčeniu, že extrémna forma tejto viery neguje všetko čo je na nej pozitívne, že je často použitá veľmi obmedzeným, narcistickým, rozdeľujúcim a nebezpečným spôsobom. Myslím, že sme pripravení na zrelší prístup k téme. Ako hovorí Stephen Levine, tento prístup je polovičná pravda, nebezpečná vo svojej nekompletnosti. Je omnoho akurátnejšie povedať, že ovplyvňujeme svoju realitu. To je bližšie k celej pravde; necháva to priestor pre efektívne osobné konanie, a aj pre tú úžasnú, bohatú tajomnosť života. …

Keď sa ma niekto spýta otázku ako, „Prečo si si vybrala spôsobiť si rakovinu?“ často to pociťujem, akoby to prichádzalo z pozície spravodlivosti, z pozície separácie, kde oni sú zdraví a ja som chorá. Táto otázka nepozýva konštruktívnu introspekciu. Ľudia vnímaví voči komplexnosti situácie by sa mohli spýtať viac nápomocnú otázku, niečo ako „Ako si sa rozhodla že využiješ túto rakovinu?“ Táto otázka je pre mňa vzrušujúca; pomáha mi pozrieť sa na to, čo môžem teraz robiť, pomáha mi cítiť sa posilnená, podporená a vyzývaná pozitívnym spôsobom. Niekto kto sa spýta takúto otázku, dáva najavo, že nevidí moju chorobu ako trest za niečo, čo som spravila zle, ale ako ťažkú a veľké nároky kladúcu situáciu, zároveň plnú potenciálu pre rast, čo mne prirodzene pomáha postaviť sa k tomu tým istým spôsobom.

V našej Židovsko-Kresťanskej kultúre, s jej prenikavým dôrazom na hriech a vinu, je choroba veľmi ľahko nahliadaná ako trest za konanie zlého. Ja preferujem viac budhistický prístup, kde všetko čo sa stane je vnímané ako príležitosť prehĺbiť súcit, viac pomáhať druhým. Môžem sa pozrieť na „zlé“ veci, ktoré sa mi stali, nie ako na trest za minulé činy, ale ako moju šancu pracovať s karmou z minulosti, vyčistiť tabuľu, skončiť s tým. Tento prístup mi pomáha zamerať sa na pracovanie so svojou situáciou v prítomnosti.

Príde mi to veľmi nápomocné. Z perspektívy New Age by som bola v pokušení niekoho sa spýtať “Čo si spravil zle?” Ale z budhistickej perspektívy je pravdepodobnejšie, že pristúpim k niekomu so život ohrozujúcou chorobou, dokonca aj keď s ňou pracuje iným spôsobom, než by som si vybrala ja, a poviem niečo, čo by vystihovalo myšlienku: „Blahoželám, zjavne máš odvahu toto si na seba zobrať, odhodlanie sa tým prepracovať. Obdivujem ťa za to.“

Keď sa rozprávam s niekým, komu čerstvo diagnostikovali rakovinu, alebo komu sa vrátila a on už začína byť unavený po rokoch zaoberania sa rakovinou, pripomínam si, že nemusím dávať žiadne konkrétne nápady alebo rady, aby som bola nápomocná. Počúvanie je pomáhanie. Počúvanie je dávanie. Pokúšam sa byť ľuďom emocionálne prístupná, načiahnuť sa cez vlastný strach a dotknúť sa ich, zdieľať ľudský kontakt. Zistila som, že je veľa desivých vecí, z ktorých sa spolu môžme smiať, keď si najprv dovolíme skutočne sa báť. Snažím sa vyhýbať sa pokušeniu určovať druhým imperatívy, dokonca aj imperatívy ako bojuj za svoj život, zmeň sa, umieraj vedome. Pokúšam sa netlačíť ľudí smerom, ktorý som si vybrala ja, alebo ktorý si myslím, že by som si vybrala. Snažím sa zostať v kontakte so svojím strachom, že sa raz ocitnem v takej istej situácii, v akej sú oni. Musím sa stále učiť, ako sa s chorobou kamarátiť, a nevidieť ju ako zlyhanie. Pokúšam sa využiť svoje vlastné neúspechy a slabosti a ochorenia na vyvinutie súcitu k druhým a k sebe samej, a pritom si pamätať, že nemám brať veci príliš vážne. Snažím sa byť si vedomá príležitostí pre psychické a duchovné liečenie okolo seba, uprostred veľmi reálnej bolesti a utrpenia, ktoré volajú po našom súcite.

Z knihy: Grace&Grit, Ken a Treya Wilber
Preklad z anglického originálu: Eva Aarti Fridman
Kniha medzičasom vyšla v českom preklade pod názvom Odevzdání a odhodlání.

Pokiaľ sa vám text páči, kopírujte ho prosím s uvedením autorov a prekladateľky.

Nové termíny zatiaľ nie sú vypísané.

Pomoc, ktorá nepomáha

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na ...
Čítať Viac

Prvá pomoc ako prekonať stres

Premýšľate už ráno, ako prekonať stres? Vášmu telu, ani Vám a ľuďom vo vašom okolí stres neprospieva. Tak sa ho ...
Čítať Viac

Prax súcitu v čase krízy

Moje sklony k sociologickému bádaniu si za posledné mesiace prišli na svoje. Záhady ľudského správania v krízových a záťažových situáciách mi priniesli mnoho ...
Čítať Viac