Pomoc, ktorá nepomáha

od | 10 apr, 2021 | osobný rozvoj, terapie

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na vás hrnie “pomoc“, o ktorú ste vôbec nestáli? Alebo patríte medzi tých, čo radi prispievajú múdrym slovom, ale nestretáva sa to s dobrým ohlasom? Ako pomôcť tak, aby to naozaj pomohlo?

Minulé leto som trávila čas na festivale s dobrou kamoškou a jej dvojročnou dcérkou. Nikdy v živote som za jeden deň nebola svedkom toľkých komentárov a nevyžiadaných rád od cudzích ľudí na moju kamošku ohľadom toho, čo má a čo nemá jej dcéra jesť, ako ju máme utíšiť, kedy má ísť spať a čo sa jej má a čo nemá dovoliť. Priateľka ma ubezpečila, že to začalo hneď ako na nej bolo poznať bruško. Zdá sa, že ľudia milujú rozdávať rady a poučovať. Netýka sa to však len mamičiek a detí.

Syndróm samozvaného radcu si zvlášť v oblasti duchovna a osobného rozvoja našiel zvlášť šťavnatú pôdu na svoj rast. Poznáte ten typ, čo na každom seminári vypočuje, čo ostatní verejne zdieľajú, a potom im cez prestávku chodí radiť, ako to majú “vyriešiť“? Ten typ, čo počúva váš súkromný rozhovor v parku na vedľajšej lavičke, alebo pri vedľajšom stole v reštaurácii, a pred odchodom vám príde pošeptať, že on vám s tým vie pomôcť?

Všetci sme sa už asi v živote s takýmto človekom stretli. S tým, čo nás ledva pozná, ale už nás úplne „prekukol“. S tým, čo vždy vie, ako to máme robiť správne, s tým, čo rozdáva rady, keď sa ho nikto na nič nepýtal.

V buddhizme je zvykom, že praktizujúci, ktorí chcú zaviesť meditáciu do každodenného života, skladajú niekoľko sľubov. Sú to formulky, ktoré navrhol Buddha a majú pomôcť praktizujúcim nevytvárať nové utrpenie pre seba ani pre druhých. Jedným zo základných sľubov znie: „Nebudem brať to, čo mi nie je dávané.“ Často si želám, aby tam bol ešte dodatok – „a nebudem dávať to, o čo nie je požiadané.“

Pre mnohých je to možno novinka, ale dokonca ani zdieľanie vášho priateľa/priateľky nie je automaticky pozvánkou k vašim komentárom, ani žiadosťou o radu. Ak si nie ste istí, môžete sa dotyčnej osoby spýtať, čo vlastne od vás potrebuje. Či len počúvať, alebo sa k tomu vyjadriť, alebo naozaj chce aby ste ponúkli radu.

Chcem iba pomôcť…

Byť obeťou samozvaného radcu je často ponižujúce. Človek sa môže cítiť umenšený, nekompetentný, zbavený dôstojnosti, akoby na ňom bolo spáchané násilie. Má potom potrebu vysvetľovať, dokazovať, zapletá sa hlbšie a hlbšie do role obete a často potom ešte dlho prevaľuje v hlave argumenty, ktoré mal povedať.

Rada, daná v takomto kontexte, nemá veľkú nádej zaúčinkovať. Na to musí medzi ľuďmi výmena fungovať oboma smermi, a odohrávať sa v rovnocenom vzťahu. A pokiaľ je ten vzťah iný (napríklad klient – terapeut, žiak – učiteľ), musia obaja tieto role prijímať a vstúpiť do nich dobrovoľne. To že jeden chce pomáhať, nestačí, pokiaľ nevidí aj potreby toho druhého. Tým mu prejaví rešpekt a vstupuje do kontaktu.

Človek, čo rozdáva rady, si myslí, že chce iba dobre. Túži sa podeliť o vedomosti a skúsenosti, ktoré má, a neraz zasvätí veľa času a energie tomu, aby ich získal čo najviac – teda aby bol ešte lepším radcom. V skutošnosti však nevidí, že je to o ňom. Že tým túži byť dôležitý, uznaný a užitočný a druhých iba využíva k naplneniu svojej vlastnej potreby.

Pohnútky radiť vychádzajú z nevyriešeného a nevideného raného zranenia. S nevedomými zraneniami to už býva tak, že fungujú ako skrytá motivácia na pozadí všetkého, čo človek robí. Navodzujú situácie a modelujú správanie v nádeji, že už sa tá situácia odohrá správne, že niečo bude dokončené. (V tomto prípade napríklad človek stále chodí druhým radiť v nádeji, že už bude konečne rozpoznaný, vypočutý, ocenený, plne prijatý, a bude uzdravený.) To sa však väčšinou nepodarí.

Radca ako poslanie

Typ radcu si často nájde uplatnenie v oblasti, kde môže vo svojej roli vystupovať a byť za to obdivovaný. Prvé roky svojho vzdelávania som sa na mnohých seminároch stretla s tým, že sa lektor či lektorka vyjadrovali k osobným témam účastníkov v nevhodnom kontexte, prípadne ich škvarili pred celou skupinou. Situácia bola o to zložitejšia, že takéto “nastavovanie zrkadla“, obnažovanie, alebo pichanie do citlivých tém sa deje v kontexte jeden verzus autorita s podporou celej skupiny. V praxi to znamená, že ak by sa účastník ohradil voči takémuto zachádzaniu, bude to v skupine interpretované ako že “nechce vidieť pravdu o sebe“, “nie je pripravený“ a podobne. Aj keby sa lektor spýtal, či mu môže niečo povedať, v skutočnosti tu nie je žiadna možnosť voľby.

Dlho som si myslela, že toto je pri osobnom rozvoji nevyhnutné a že ak mi je to nepríjemné, môže za to moje “veľké ego“. Dnes už však pracujem s profesionálnymi lektormi a terapeutmi, a vidím, že to ide aj inak. Na druhej strane, každý je len človek a aj lektor, čo ešte svoju tému radcu nespracoval, môže byť inak skvelý a prínosný po mnohých stránkach. Každý musí zvážiť sám za seba, čo ešte spadá do jeho tolerancie a nenarušuje jeho pocit bezpečia a dôstojnosti. Môže to byť aj dobrý nácvik asertivity a duchaprítomnosti.

Stop!

V legendách zo života Gautam Budhu je jeden krásny krátky príbeh. V jednej dedine k Budhovi prišiel muž, ktorému sa nepáčilo, že sa tam so sprievodom zastavil. Začal mu nadávať, zo všeličoho ho obviňovať a bol veľmi agresívny. Budha počkal, kým skončí, a potom povedal – čo sa stane s darom, ktorý si ten druhý nevezme? Muž pochopil, uklonil sa a odišiel.

Takže čo robiť, ak vás niekto začne zahrňovať nechcenými radami? Môžete napríklad povedať – keď mi dáva rady niekto, kto ma nepozná, cítim sa akoby na mne páchal násilie. Neželám si to. Nedal/a som vám pozvánku/dovolenie sa k tomu vyjadrovať. Vidím, že mi chcete pomôcť, ale urobili ste to veľmi necitlivo a zranili ste ma. Vašu nevyžiadanú radu Vám vraciam.

Pokojne si napíšte na papier pár vlastných. A ak chcete, môžete si poslednú takúto situáciu v mysli vybaviť, a voči danej osobe zvihnúť ruku do zastavovacieho gesta, a nahlas povedať – stop! Nepýtal/a som sa!. 😊

Nové termíny zatiaľ nie sú vypísané.

Pomoc, ktorá nepomáha

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na ...
Čítať Viac

Prvá pomoc ako prekonať stres

Premýšľate už ráno, ako prekonať stres? Vášmu telu, ani Vám a ľuďom vo vašom okolí stres neprospieva. Tak sa ho ...
Čítať Viac

Prax súcitu v čase krízy

Moje sklony k sociologickému bádaniu si za posledné mesiace prišli na svoje. Záhady ľudského správania v krízových a záťažových situáciách mi priniesli mnoho ...
Čítať Viac

Pomoc, ktorá nepomáha

od | 10 apr, 2021 | osobný rozvoj, terapie

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na vás hrnie “pomoc“, o ktorú ste vôbec nestáli? Alebo patríte medzi tých, čo radi prispievajú múdrym slovom, ale nestretáva sa to s dobrým ohlasom? Ako pomôcť tak, aby to naozaj pomohlo?

Minulé leto som trávila čas na festivale s dobrou kamoškou a jej dvojročnou dcérkou. Nikdy v živote som za jeden deň nebola svedkom toľkých komentárov a nevyžiadaných rád od cudzích ľudí na moju kamošku ohľadom toho, čo má a čo nemá jej dcéra jesť, ako ju máme utíšiť, kedy má ísť spať a čo sa jej má a čo nemá dovoliť. Priateľka ma ubezpečila, že to začalo hneď ako na nej bolo poznať bruško. Zdá sa, že ľudia milujú rozdávať rady a poučovať. Netýka sa to však len mamičiek a detí.

Syndróm samozvaného radcu si zvlášť v oblasti duchovna a osobného rozvoja našiel zvlášť šťavnatú pôdu na svoj rast. Poznáte ten typ, čo na každom seminári vypočuje, čo ostatní verejne zdieľajú, a potom im cez prestávku chodí radiť, ako to majú “vyriešiť“? Ten typ, čo počúva váš súkromný rozhovor v parku na vedľajšej lavičke, alebo pri vedľajšom stole v reštaurácii, a pred odchodom vám príde pošeptať, že on vám s tým vie pomôcť?

Všetci sme sa už asi v živote s takýmto človekom stretli. S tým, čo nás ledva pozná, ale už nás úplne „prekukol“. S tým, čo vždy vie, ako to máme robiť správne, s tým, čo rozdáva rady, keď sa ho nikto na nič nepýtal.

V buddhizme je zvykom, že praktizujúci, ktorí chcú zaviesť meditáciu do každodenného života, skladajú niekoľko sľubov. Sú to formulky, ktoré navrhol Buddha a majú pomôcť praktizujúcim nevytvárať nové utrpenie pre seba ani pre druhých. Jedným zo základných sľubov znie: „Nebudem brať to, čo mi nie je dávané.“ Často si želám, aby tam bol ešte dodatok – „a nebudem dávať to, o čo nie je požiadané.“

Pre mnohých je to možno novinka, ale dokonca ani zdieľanie vášho priateľa/priateľky nie je automaticky pozvánkou k vašim komentárom, ani žiadosťou o radu. Ak si nie ste istí, môžete sa dotyčnej osoby spýtať, čo vlastne od vás potrebuje. Či len počúvať, alebo sa k tomu vyjadriť, alebo naozaj chce aby ste ponúkli radu.

Chcem iba pomôcť…

Byť obeťou samozvaného radcu je často ponižujúce. Človek sa môže cítiť umenšený, nekompetentný, zbavený dôstojnosti, akoby na ňom bolo spáchané násilie. Má potom potrebu vysvetľovať, dokazovať, zapletá sa hlbšie a hlbšie do role obete a často potom ešte dlho prevaľuje v hlave argumenty, ktoré mal povedať.

Rada, daná v takomto kontexte, nemá veľkú nádej zaúčinkovať. Na to musí medzi ľuďmi výmena fungovať oboma smermi, a odohrávať sa v rovnocenom vzťahu. A pokiaľ je ten vzťah iný (napríklad klient – terapeut, žiak – učiteľ), musia obaja tieto role prijímať a vstúpiť do nich dobrovoľne. To že jeden chce pomáhať, nestačí, pokiaľ nevidí aj potreby toho druhého. Tým mu prejaví rešpekt a vstupuje do kontaktu.

Človek, čo rozdáva rady, si myslí, že chce iba dobre. Túži sa podeliť o vedomosti a skúsenosti, ktoré má, a neraz zasvätí veľa času a energie tomu, aby ich získal čo najviac – teda aby bol ešte lepším radcom. V skutošnosti však nevidí, že je to o ňom. Že tým túži byť dôležitý, uznaný a užitočný a druhých iba využíva k naplneniu svojej vlastnej potreby.

Pohnútky radiť vychádzajú z nevyriešeného a nevideného raného zranenia. S nevedomými zraneniami to už býva tak, že fungujú ako skrytá motivácia na pozadí všetkého, čo človek robí. Navodzujú situácie a modelujú správanie v nádeji, že už sa tá situácia odohrá správne, že niečo bude dokončené. (V tomto prípade napríklad človek stále chodí druhým radiť v nádeji, že už bude konečne rozpoznaný, vypočutý, ocenený, plne prijatý, a bude uzdravený.) To sa však väčšinou nepodarí.

Radca ako poslanie

Typ radcu si často nájde uplatnenie v oblasti, kde môže vo svojej roli vystupovať a byť za to obdivovaný. Prvé roky svojho vzdelávania som sa na mnohých seminároch stretla s tým, že sa lektor či lektorka vyjadrovali k osobným témam účastníkov v nevhodnom kontexte, prípadne ich škvarili pred celou skupinou. Situácia bola o to zložitejšia, že takéto “nastavovanie zrkadla“, obnažovanie, alebo pichanie do citlivých tém sa deje v kontexte jeden verzus autorita s podporou celej skupiny. V praxi to znamená, že ak by sa účastník ohradil voči takémuto zachádzaniu, bude to v skupine interpretované ako že “nechce vidieť pravdu o sebe“, “nie je pripravený“ a podobne. Aj keby sa lektor spýtal, či mu môže niečo povedať, v skutočnosti tu nie je žiadna možnosť voľby.

Dlho som si myslela, že toto je pri osobnom rozvoji nevyhnutné a že ak mi je to nepríjemné, môže za to moje “veľké ego“. Dnes už však pracujem s profesionálnymi lektormi a terapeutmi, a vidím, že to ide aj inak. Na druhej strane, každý je len človek a aj lektor, čo ešte svoju tému radcu nespracoval, môže byť inak skvelý a prínosný po mnohých stránkach. Každý musí zvážiť sám za seba, čo ešte spadá do jeho tolerancie a nenarušuje jeho pocit bezpečia a dôstojnosti. Môže to byť aj dobrý nácvik asertivity a duchaprítomnosti.

Stop!

V legendách zo života Gautam Budhu je jeden krásny krátky príbeh. V jednej dedine k Budhovi prišiel muž, ktorému sa nepáčilo, že sa tam so sprievodom zastavil. Začal mu nadávať, zo všeličoho ho obviňovať a bol veľmi agresívny. Budha počkal, kým skončí, a potom povedal – čo sa stane s darom, ktorý si ten druhý nevezme? Muž pochopil, uklonil sa a odišiel.

Takže čo robiť, ak vás niekto začne zahrňovať nechcenými radami? Môžete napríklad povedať – keď mi dáva rady niekto, kto ma nepozná, cítim sa akoby na mne páchal násilie. Neželám si to. Nedal/a som vám pozvánku/dovolenie sa k tomu vyjadrovať. Vidím, že mi chcete pomôcť, ale urobili ste to veľmi necitlivo a zranili ste ma. Vašu nevyžiadanú radu Vám vraciam.

Pokojne si napíšte na papier pár vlastných. A ak chcete, môžete si poslednú takúto situáciu v mysli vybaviť, a voči danej osobe zvihnúť ruku do zastavovacieho gesta, a nahlas povedať – stop! Nepýtal/a som sa!. 😊

Nové termíny zatiaľ nie sú vypísané.

Pomoc, ktorá nepomáha

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na ...
Čítať Viac

Prvá pomoc ako prekonať stres

Premýšľate už ráno, ako prekonať stres? Vášmu telu, ani Vám a ľuďom vo vašom okolí stres neprospieva. Tak sa ho ...
Čítať Viac

Prax súcitu v čase krízy

Moje sklony k sociologickému bádaniu si za posledné mesiace prišli na svoje. Záhady ľudského správania v krízových a záťažových situáciách mi priniesli mnoho ...
Čítať Viac