Pomoc, ktorá nepomáha

od apr 10, 2021osobný rozvoj, terapie

Pomoc, ktorá nepomáha

od | 10 apr, 2021 | osobný rozvoj, terapie

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na vás hrnie “pomoc“, o ktorú ste vôbec nestáli? Alebo patríte medzi tých, čo radi prispievajú múdrym slovom, ale cítite sa neustále odmietaní? Ako pomôcť tak, aby to naozaj pomohlo?

Minulé leto som trávila čas na festivale s dobrou kamoškou a jej dvojročnou dcérkou. Nikdy v živote som za jeden deň nebola svedkom toľkých komentárov a nevyžiadaných rád od cudzích ľudí na moju kamošku ohľadom toho, čo má a čo nemá jej dcéra jesť, ako ju máme utíšiť, kedy má ísť spať a čo sa jej má a čo nemá dovoliť. Priateľka ma ubezpečila, že to začalo hneď ako na nej bolo poznať bruško. Zdá sa, že ľudia milujú rozdávať rady a poučovať. Netýka sa to však len mamičiek a detí.

Syndróm samozvaného radcu si zvlášť v oblasti duchovna a osobného rozvoja našiel zvlášť šťavnatú pôdu na svoj rast. Poznáte ten typ, čo na každom seminári vypočuje, čo ostatní verejne zdieľajú, a potom im cez prestávku chodí radiť, ako to majú “vyriešiť“? Ten typ, čo počúva váš súkromný rozhovor v parku na vedľajšej lavičke, alebo pri vedľajšom stole v reštaurácii, a pred odchodom vám príde pošeptať, že on vám s tým vie pomôcť? Alebo novodobých fb poradcov, čo o vás všetko vedia z pár viet príspevku?

Všetci sme sa už asi v živote s takýmto človekom stretli. S tým, čo nás ledva pozná, ale už nás úplne „prekukol“. S tým, čo vždy vie, ako to máme robiť správne, s tým, čo rozdáva rady, keď sa ho nikto na nič nepýtal.

V buddhizme je zvykom, že praktizujúci, ktorí chcú zaviesť meditáciu do každodenného života, skladajú niekoľko sľubov. Sú to formulky, ktoré navrhol Buddha a majú pomôcť praktizujúcim nevytvárať nové utrpenie pre seba ani pre druhých. Jedným zo základných sľubov znie: „Nebudem brať to, čo mi nie je dávané.“ Často si želám, aby tam bol ešte dodatok – „a nebudem dávať to, o čo nie je požiadané.“

Pre mnohých je to možno novinka, ale dokonca ani zdôverenie sa vášho priateľa/priateľky nie je automaticky pozvánkou k vašim komentárom, ani žiadosťou o radu. Ak si nie ste istí, môžete sa dotyčnej osoby spýtať, čo vlastne od vás potrebuje. Či len počúvať, alebo dať spätnú väzbu a názor, alebo spoločne hľadať nejaké riešenie.

Chcem iba pomôcť…

Byť obeťou samozvaného radcu je často ponižujúce. Človek sa môže cítiť umenšený, nekompetentný, zbavený dôstojnosti, akoby na ňom bolo spáchané násilie. Má potom potrebu vysvetľovať, dokazovať, zapletá sa hlbšie a hlbšie do role obete a často potom ešte dlho prevaľuje v hlave argumenty, ktoré mal v dajen situácii povedať.

Hociaká rada, daná v takomto kontexte, nemá veľkú nádej zaúčinkovať. Na to musí medzi ľuďmi výmena fungovať oboma smermi, a odohrávať sa v rovnocenom vzťahu. A pokiaľ je ten vzťah iný (napríklad klient – terapeut, žiak – učiteľ), musia obaja tieto role prijímať a vstúpiť do nich dobrovoľne. To že jeden chce pomáhať, nestačí, pokiaľ nevidí aj potreby toho druhého. Tým mu prejaví rešpekt a vstupuje do kontaktu.

Človek, čo rozdáva rady, si myslí, že chce iba dobre. Túži sa podeliť o svoje vedomosti a skúsenosti, a neraz zasvätí veľa času a energie tomu, aby ich získal čo najviac – teda aby bol ešte lepším radcom. V skutošnosti však nevidí, že je to o ňom. Že tým túži byť dôležitý, uznaný a užitočný a druhých iba využíva k naplneniu svojej vlastnej potreby.

Pohnútky radiť vychádzajú z nevyriešeného a nevideného raného zranenia. S nevedomými zraneniami to už býva tak, že fungujú ako skrytá motivácia na pozadí všetkého, čo človek robí. Navodzujú situácie a modelujú správanie v nádeji, že už sa tá situácia odohrá správne, že niečo bude dokončené. (V tomto prípade napríklad človek stále chodí druhým radiť v nádeji, že už bude konečne rozpoznaný, vypočutý, ocenený, plne prijatý, a bude uzdravený.) To sa však väčšinou nepodarí.

Radca ako poslanie

Typ radcu si často nájde uplatnenie v oblasti, kde môže vo svojej roli vystupovať a byť za to obdivovaný. Prvé roky svojho osobného rozvoja som sa na mnohých seminároch stretla s tým, že sa lektor či lektorka samozvane vyjadrovali k osobným témam účastníkov v nevhodnom kontexte, prípadne ich škvarili pred celou skupinou. Ak sa účastník náhodou ohradil voči takémuto zachádzaniu, bolo to v skupine interpretované ako že “nechce vidieť pravdu o sebe“, “nie je pripravený“ a podobne. Väčšinou sa tak ocitol sám proti „autorite“ a celému zvyšku skupiny. Takéto “nastavovanie zrkadla“, obnažovanie, alebo pichanie do citlivých tém sa v skupine rýchlo znormalizovalo. A aj keď sa lektor niekoho spýtal, či mu môže niečo poradiť, v skutočnosti tam kvôli takejto skupinovej dynamike a strachu „zo zbabelstva“ nebola žiadna možnosť voľby.

Dlho som si myslela, že toto je pri osobnom rozvoji nevyhnutné a že ak mi je to nepríjemné, môže za to moje “veľké ego“, a to musí byť zlikvidované. Dnes už však pracujem s profesionálnymi lektormi a terapeutmi, a vidím, že takýto postoj je bludný, nevedie k uzdraveniu, a hlavne – že to ide aj inak. Na druhej strane, každý je len človek a aj lektor, čo ešte svoju tému radcu nespracoval, môže byť inak skvelý a prínosný po mnohých stránkach. Každý musí zvážiť sám za seba, čo ešte v spolupráci s učiteľmi, lektormi a terapeutmi spadá do jeho tolerancie a nenarušuje jeho pocit bezpečia a dôstojnosti. Odsledovať tieto tendencie môže byť aj dobrý nácvik asertivity a duchaprítomnosti.

Stop!

V legendách zo života Gautam Budhu je jeden krásny krátky príbeh. V jednej dedine k Budhovi prišiel muž, ktorému sa nepáčilo, že sa tam so sprievodom zastavil. Začal mu nadávať, zo všeličoho ho obviňovať a bol veľmi agresívny. Budha počkal, kým skončí, a potom povedal – čo sa stane s darom, ktorý si ten druhý nevezme? Muž po chvíli pochopil, uklonil sa a odišiel.

Takže čo robiť, ak vás niekto začne zahrňovať nechcenými radami? Môžete napríklad povedať – keď mi dáva rady niekto, kto ma nepozná, cítim sa akoby na mne páchal násilie. Neželám si to. Nedal/a som vám pozvánku/dovolenie sa k tomu vyjadrovať. Vidím, že mi chcete pomôcť, ale urobili ste to veľmi necitlivo a zranili ste ma. Vašu nevyžiadanú radu Vám vraciam.

Pokojne si napíšte na papier pár vlastných. A ak chcete, môžete si poslednú takúto situáciu v mysli vybaviť, a voči danej osobe zvihnúť ruku do zastavovacieho gesta, a nahlas povedať – stop! Nepýtal/a som sa!. ?

ODBER NOVINIEK
Nové termíny zatiaľ nie sú vypísané.