V rodinných konšteláciách sa často vraciame k predkom. Ale je to vôbec dôležité? Nie je “kult predkov“ niečo úplne prežité, čo patrí k primitívnym národom? Hoci sa to nezdá, v našej kultúre je to ešte len pár generácií, čo o našej práci, partnerstve či životnom štýle nerozhoduje rodina. Žijeme najväčšiu slobodu posledných storočí. Ale nestratili sme po ceste čosi podstatné? Je pre nás dnes dôležité venovať predkom pozornosť? Akým spôsobom sa k nim môžeme vzťahovať a čo to môže priniesť pre náš život?

Toto leto sme s dvoma klientami stavali konštelácie na úplne rozdielne témy, ale obe mali čosi hlboko spoločné, a to bola práve rola predkov, ktorí boli kľúčom k prekonaniu starých vzorcov a nájdeniu lepšej cesty v živote. Verím že aj vás tieto príbehy inšpirujú a povedú k uzdraveniu. Niektoré údaje sú pozmenené alebo vynechané pre zachovanie súkromia klientov.

Laco.

Laco prichádza s témou projekty. Nielen tie pracovné, ale tie, na ktoré sa teší, alebo vie, že by sa pri nich cítil skvelo. Vylepšenia záhrady, domu, či maľovanie. Má to však ten háčik, že sa k ich realizovaniu nedokáže rozhýbať. Hovorí, že vždy keď dojde na to, že by sa už mal do niečoho pustiť, cíti v sebe akoby zatiahnutú ručnú brzdu. Rozhýbať ho potom vie už iba obrovský tlak – nahnevaný zákazník, blížiaci sa deadline alebo náhla nevyhnutnosť. V tejto práci pod tlakom však nenachádza žiadnu radosť a projekty sa neustále kopia.

Vraciame sa spolu k pocitu zatiahnutej ručnej brzdy. Laco mi popisuje, kde v tele cíti stiahnutie a ťahanie akoby smerom dozadu. Na chvíľu sa pozrieme, kde by sa ocitol, keby sa tomu ťahaniu poddal, keby sa na chvíľu nebránil. Laco sa vidí na gauči pri telke, úplne pasívny a prázdny, s pivom v ruke. Pýtam sa ho, koho mu ten obraz pripomína. A začíname sa rozprávať o otcovi.

Konšteláciu začíname s postavami Laca, jeho otca, projektov, tlaku a radosti, neskôr tam pridávame aj Lacovho syna. Lacov otec, tlak a projekty stoja oproti sebe akoby v jednej línii. Laco stojí bokom na jednej strane a radosť je ďaleko na opačnom konci miestnosti.

Lacov otec pozerá na vzdialenejšie projekty s pocitom pokorného odovzdania. Tlak je pre neho prirodzenou súčasťou života. O nič iné sa už ani nepokúša. Čo sa mu povie, to spraví. Keď sa pozerá na syna, je to akoby sa pozeral na ďalší projekt, zoznam toho, čo treba spraviť. Syn a povinnosť mu úplne splývajú. Laco si začína silnejšie uvedomovať, že aj on voči svojmu synovi neustále jedná z tlaku a povinnosti a ešte mu neukázal radosť a voľnosť života. Syn stojí schovaný v ďalšom kúte, díva sa na deda a otca  a predstava, že byť mužom znamená toto, je mu nepríjemná.

Rodičov nechávame samých, naša duša ich však neustále hľadá.

Laco mi opisuje, aký mal jeho otec ťažký osud, v ktorom mu nebolo nikdy dovolené nájsť svoje vlastné vnútorné impulzy alebo nasledovať svoju cestu, ale bol nútený plniť vôľu iných. V neskoršom veku našiel úľavu v permanentnom alkoholovom opojení. Laco možno nemal s otcom dobrý vzťah, jeho duša však cítila k otcovi hlbokú lásku, ktorú prejavoval skrytou loajalitou, nesením bremena spolu s otcom tým, že aj on bude všetko robiť pod tlakom a vzdá sa radosti.

 Tak ako aj v iných konšteláciách, vyslovujeme tu v jednotlivých vzťahoch uzdravujúce vety. Laco hovorí svojmu otcovi: Vidím že to, čo si zažil, bolo pre teba veľmi veľké. Postaral si sa o seba najlepšie, ako si vedel. Možno nikdy plne neporozumiem, čo si si niesol zo svojho rodu, ale tvojmu osudu vzdávam úctu.

Pre dieťa je niekedy veľmi ťažké dovoliť si úspech, radosť, alebo iné príjemné veci, keď rodičia, alebo starší predkovia strádali alebo žili v obmedzeniach. Vykročenie k lepšiemu životu často vo vnútri pociťuje ako zradu, alebo ohrozenie spojenia a lásky, ktorá hlboko medzi nimi prebieha.

Preto Laco v ďalších vetách prosí otca, aby sa na neho pozeral s priazňou, keď si dovolí priviesť do svojho života radosť. Pre otca je takéto spojenie (život+radosť) úplne nepredstaviteľné, ale po pár ďalších vetách je obmäkčený a dokáže synovi popriať to, čo sám nepoznal. Takéto uzdravenie krásne vystihuje veta: Prosím požehnaj mi aj keď sa budem mať lepšie ako ty. Tie kroky vpred, čo spravím, budú aj tebe na pamiatku a vďaka nim tvoje skúsenosti nebudú nadarmo.

Laco sa konečne môže cez otca dostať na druhú stranu miestnosti, kde stojí radosť. Radosť si pomaly privádza k projektom. Tá má pre nás prekvapivé zdelenia. Vysvetľuje Lacovi, že keď sa vôľa muža stretáva s hmotou (s projektmi, prácou, úlohami, čímkoľvek, čo chce muž pretvárať a prekonáva tým určitý odpor), odrazu je v mužovi viditeľné to, čo inak viditeľné nie je. Muž sa rozsvecuje, niečo v ňom iskrí, obklopuje ho sila, odhodlanie, jasnosť, alebo ďalšie kvality. Cíti sám seba a ukazuje sa vo svojich kvalitách svetu, svojim deťom a svojej žene. Preto by muž nemal zabudnúť, že hmota (prekážky, úlohy, práca, projekty)  tu nie je na to, aby ho utláčala a oslabovala, ale preto, aby roznecovala ako plameň aspekty jeho duše. To, čo sa odohráva cez tento proces je rovnako dôležité, ako výsledok. Muž sa môže viac uvoľniť a hrať sa. Ale tomu, aby cítil v práci radosť, musí dať prioritu on sám. On sám musí nasledovať svoje vnútorné signály a naučiť sa púšťať a delegovať to, čo ho zavaľuje namiesto tvrdohlavého búšenia. A možno práve to, čo dokáže pustiť, rozsvieti kvality iného muža.

Denisa.

Denisa prichádza po rozchode s nevhodným partnerom, ktorý ale nie je ochotný pripustiť koniec a vytrvale ju obťažuje. Tento vzťah sa podobal aj všetkým predošlým, kde sa z partnerov krátko po začatí vzťahu vyklubalo neakceptovateľné správanie a opakované podobné problémy.

V úvodnom rozhovore zisťujem, že hoci sú Denisini rodičia spolu, majú veľmi nefunkčný partnerský vzťah, a mamini rodičia na tom neboli oveľa lepšie. V oboch generáciách sú navyše podobne rozdelené úlohy: mama a babička sú obete a otec a dedo sú “tí zlí“, či už pre alkohol, agresivitu, alebo záletníctvo. Denisa sa v živote často a neúspešne snaží svojej mame pomôcť zo vzťahu vystúpiť a rôzne ju podporuje.

Hneď po rozostavení je jasné, že Denisa stojí v obkľúčení žien z rodiny, ktoré ju zároveň zaháňajú do kúta, akoby ju „chránili“ pre mužmi. Otec stojí pár krokov ďalej a je úplne odpojený, nič sa ho netýka a nič ho nezaujíma. Dedo stojí úplne najďalej, nikoho nevníma a ani nechce a keby sa dalo, úplne zmizne.

Zlý a dobrý rodič, obeť a vinník. Ktorého ste si vybrali?

Bohužiaľ sa často stáva, že keď majú partneri alebo manželia problémy vo vzťahu, začnú bojovať o moc tým, že ťahajú deti na svoju stranu a manipulujú nimi, aby si deti vybrali tábor. Ako náhle sa im to podarí, bohužiaľ pripravia deti nielen o detstvo, ale aj o dôveru v rodičov a možnosť šťastného budúceho partnerského života. To platí aj pri rozvodoch, adopciách, alebo rôzne pomiešaných rodinách.

Jeden zo zákonov, ktorý Hellinger v konšteláciách jasne ukázal, je zákon svedomia. Možno tomu lepšie porozumieme cez názov detská lojalita. Ako náhle je dieťa nútené uprednostniť navonok jedného rodiča, vnútorne sa podvedome začne prikláňať druhému. To sa prejavuje rôznymi spôsobmi.

Aby sa Denisa vôbec dostala k otcovi, musí najprv povedať matke, že potrebuje oboch rodičov a ich vzájomné konflikty sa jej ako dieťaťa netýkajú. Na mieste je aj s úctou vrátiť mame dospelácke kompetencie a starostlivosť o vzťah rodičov, ktoré si privlastnila. Tento krok je pre mnohých ľudí veľmi ťažký, pretože stať sa veľkým, hodnotiť, posudzovať, starať sa a zachraňovať je síce unavujúce, ale nesie to aj pocit dôležitosti a mnoho iných privilégií, ktorých je potrebné sa vzdať, aby sa vzťah s rodičmi uzdravil.

Keď matka dokáže urobiť krok stranou a uvoľniť výhľad na otca, Denisa môže aj k nemu vyslať vetu: Všetci moji partneri ti boli podobní. Aspoň tak som sa snažila ti byť nablízku. Keď sa jej podarí aj otcovi vrátiť kompetencie za jeho partnerský vzťah a život, aký si zvolil, rodičia si zrazu začínajú uvedomovať seba navzájom a otvára sa medzi nimi bolestný dialóg. Mama je konečne zamestnaná svojim vzťahom a uvoľní dcére cestu.

Podobný proces opakujeme aj s babičkou a dedom. Babička žije v silnom presvedčení, že všetci muži sú “takí“, nikdy nepoznala a nezakúsila v živote nič iné. V tomto presvedčení vychovala aj dcéru (mama), ktorá si potom našla muža (otec), ktorý všetky tieto presvedčenia naplnil. Zo zdanlivého rozdelenia na obeť a vinníka sa tak ocitáme v hlbších súvislostiach. Niežeby otec za svoje správanie nemohol, ale je dôležité uznať úlohu toho, či žena po jeho boku v ňom roky posilňovala a privádzala na povrch to dobré, alebo to zlé.

Denisa potrebuje obom ženám povedať, že ich presvedčenia jej prinášajú do života nešťastie a hoci si váži ich skúsenosť, chce spoznať aj niečo nové. Po niekoľkých ďalších vetách dostáva konečne od oboch generácií požehnanie.

Denisin bývalý priateľ, ktorý stál od začiatku úplne fascinovaný a magneticky priťahovaný do ženského tábora, zrazu nevie, čo tam robí. Denisu vidí prvýkrát, vôbec ju nepozná a okamžite ide preč, hľadajúc ďalšiu magnetickú príťažlivosť.

Táto príťažlivosť nie je nič iné, ako nespracovanie veľmi podobnej témy v jeho rode, s ktorou ale nemá žiaden kontakt.  A keď niekoho s takou aktívnou témou v rode nájde, bude pravdepodobne cítiť znova a znova silnú zamilovanosť a príťažlivosť. To už je ale celkom iná téma.

Pokiaľ sa Vám konštelačné príbehy páčia, môžete ich skúsiť aj naživo na skupinových konštelačných večeroch (do kalendára akcií), alebo si môžete rezervovať individuálne stretnutie, kde sa budeme venovať Vašej téme.

Nové termíny zatiaľ nie sú vypísané.

Pomoc, ktorá nepomáha

Máte vo svojom živote nejakých samozvaných radcov? Stáva sa vám, že niečo zdieľate a ani sa nestačíte diviť, už sa na ...
Čítať Viac

Prvá pomoc ako prekonať stres

Premýšľate už ráno, ako prekonať stres? Vášmu telu, ani Vám a ľuďom vo vašom okolí stres neprospieva. Tak sa ho ...
Čítať Viac

Prax súcitu v čase krízy

Moje sklony k sociologickému bádaniu si za posledné mesiace prišli na svoje. Záhady ľudského správania v krízových a záťažových situáciách mi priniesli mnoho ...
Čítať Viac