Nikto sa nenarodí nažive, iba s možnosťou byť živý. Život je tu iba ako potencialita. Musíte naňho prísť, realizovať ho na skutočnosť. Tí, čo chcú byť nažive sa musia rozhodnúť jednu vec: musia akceptovať smrť. Nielen ju musia akceptovať, musia ju prijať. V každom momente musia byť na ňu pripravení. Pokiaľ neprijmete smrť, tak ste mŕtvi od samého začiatku. Pamätajte, život, samotnou podstatou života je neistota.
– Osho
2016, Grécko, Lesbos. Horúci, slnkom zaliaty záver dňa, pomalé serpentíny cez červené, kamenisté kopce. Veziem sa na druhý koniec ostrova s Dimusom – mladým Grékom, ktorému večerné plány nadobro zmenila akási bláznivá stopárka.
Mám rada takéto náhodné stretnutia, ktoré je takmer nemožné vymyslieť, nieto ešte naplánovať. Dotknúť sa v rozhovoroch úplne cudzieho sveta, uvidieť svoj život v novej perspektíve rozdielnej kultúry, svetonázoru, presvedčení, smerovania niekoho druhého.
Cestovanie mi dalo nesmierne veľa pokladov – a jedným z nich je aj pochopenie, že sa v živote treba naučiť púšťať. Že sú nádherné priateľstvá, ktoré trvajú, i tie, ktoré sa vyvíjajú; ale sú i tie, ktorým je od začiatku vymeraný čas. Také, v ktorých sa nestihlo všetko, čo sa chcelo, a duša sa z nich len pomaly, bolestivo vracia.
Ale aj také, ktoré nemusia byť vo veľkom existenčnom merítku nášho života zmysluplné, a predsa majú v prítomnom okamihu akúsi vlastnú jednoduchosť, úplnosť, svoj vlastný význam. V duši ich sprevádza pocit takého prirodzeného završovanie, ako keď odmeriavate vodu do nádoby a hladina sa priblíži k čiarke. Vyrovnanosť a čistota, ktoré cítite, keď sa rozlúčite bez fráz, ktoré nemyslíte úprimne a sľubov, ktoré nikdy neplánujete splniť. Keď si dovolíte jasný záver. Keď pochopíte, že násilným udržiavaním prúdu dary, ktoré ste dostali, trpknú.
Takéto jednoduché stretnutie zažívam aj s Dimusom. Akýsi dojem zo mňa mu vnukol myšlienku, že zmení svoje večerné plány a namiesto na druhom konci mesta ma vysadí až v mojom cieli, takmer 200km ďalej. A ja čoskoro začínam chápať výmenu, ktorá sa tu má odohrať. Informácie, kontakty, rady, otvorenie obzorov. Pomaly sa blíži záver cesty a ja cítim radosť, že každý z nás daroval to, čo mal. Vlna pomaly klesá a na konci sa rozptýli do jemnej peny.
Dimus ale tento krehký dar nie je ochotný pustiť. Zažil niečo nové, výnimočné, a nehodlá sa toho vzdať. Myslím, že preto, že je osamelý. Osamelí ľudia sa často cítia od života ukrivdení. Nedokážu prijať malé veci iba pre to, čím naozaj sú. Možno zo strachu, že nepríde už nič lepšie. Možno z pocitu, že im život dlží niečo výnimočné. Pritom práve tá ich urputnosť vyplaší veľa krásnych vecí, čo by im mohli prísť do cesty.
Premýšľam, prečo sa z každého vzácnejšieho zrnka v živote snažíme vyžmýkať tak veľa, až ho rozdrtíme. Takto to vyzerá, keď sa niekto na prvý, čo i len trochu vyhovujúci cieľ, čo mu príde do cesty, snaží navliecť všetky svoje tajné túžby a očakávania. Veľa to nevydrží. Pocit plynutia je preč, prichádza mrzutosť a pocit vyčerpania. A ja viem, čo si mám z tejto lekcie zobrať. Ach, ako dobre to aj u seba poznám.